Rozhodovanie pokračovania | Slovensko píše román | Slovensko píše román


Prvý slovenský spoločný román
Prináša Martinus.sk
Čítať román

Ste tu prvýkrát?

Čo je Slovensko píše román?
Projekt, v ktorom spoločne píšeme online román. Každý z vás sa mohol zapojiť.
Rozhodovanie pokračovania

Hlasujte za pokračovanie románu

Rozhodovanie uzvreté, nemožno hlasovať

Prvá možnosť

Katarína Havranová

Je hlboká zimná noc. Všade navôkol ticho a tma. Krajina spí ponorená v závoji jasných hviezd, nad ktorými drží stráž kamarát mesiac. Perinbaba neprestáva prášiť periny a sypať veľké...

čítať ďalej

163 hlasov z 466 celkom

čo je 35%

Druhá možnosť

Marci V.K.

Igora preložili. Do izby, rozmeru 5 x 6 metrov, kde sa nachádzali štyri postele, každá s nočným stolíkom. Dve boli umiestnené pod oknom a dve pri umývadle. V strede bola úzka chodbička, aby lekári alebo iný nemocničný personál mohli prejsť. Izba pôsobila stiesneným dojmom a tento pocit dotváral ešte tmavý, hrubý záves na oknách a zeleno-žlté steny, ktoré by už opäť potrebovali premaľovať.

V ruke držal mobil a zvažoval, či už je ten správny čas, aby sa ozval Eve. Nechcel ju vystrašiť, ale zároveň sa obával, aby sa to nedozvedela od niekoho iného. Predsa len je jeho ženou a mala by o tom vedieť ako prvá a najlepšie od neho. Skôr než však stihol vyťukať číslo, vošla do izby Uljana. Pod dlhým pršiplášťom mala čierne, po kolená siahajúce čižmy a jej dlhé biele stehná sa strácali pod najkratšou sukňou, akú kedy Igor videl. Vo svetle sa ligotali jej strieborné, tyrkysmi ozdobené náušnice.

„Vidím, že vás nemôžem ani na chvíľu spustiť z očí,“ privítala Uljana Igora týmito slovami.

„Hm, zoznamovačka sa nám tak trochu vymkla z rúk. Ani neviem, čo sa stalo. Len čo som sa s vami rozlúčil, pokračoval som cestou do bytu. Viac si nepamätám. Mrzí ma to,“ tichým hlasom odpovedal Igor.

„To nič. Netrápte sa. Hlavne, že čoskoro budete v poriadku. Snáď to váš nástup do práce príliš neovplyvní. Alebo ste si to rozmysleli?,“ hádala Uljana.

„Nie, za svojím rozhodnutím si stojím. Zajtra by ma mali z kliniky prepustiť, pozajtra môžem prísť na zácvik a budúci pondelok môžem začať. Tak ako sme to mali naplánované a ako sme sa dohodli,“ uistil ju Igor.

Uljana náhle zašuchotala s taškou a vybrala z nej čokoládu z čerstvo nasekanými, praženými mandľami. Aspoň tak to bolo napísané na príbalovom štítku.

„Nevedela som, čo vám mám priniesť. Kvety sa mi zdali príliš zženštilé, džús vám už musí ísť hore krkom, ale čokoláda, tá je dobrá na nervy,“ poznamenala Uljana s úškrnom.

„Je to od vás milé,“ zdvorilo poznamenal Igor.

„No, nebudem vás teraz rušiť, oddychujte. Chcela som  sa len presvedčiť, že ste v poriadku. Uvidíme sa zajtra,“ povedala Uljana a zabuchla za sebou dvere.

Igor zakrátko zaspal. V mysli sa mu vracali útržky  zo včerajšieho rozhovoru s chlapíkom, ktorého vlastne nepozná. „Hral na mňa divadielko, alebo má v rukách hodnoverný dôkaz?“, pýtal sa sám seba. Jeho spánok netrval dlho, trhal sa, až sa napokon celkom prebudil. Porozhliadol sa po miestnosti, o ktorú sa delil s ďalšími troma pacientmi. Jeden z nich mal tržné rany na bruchu, druhým preletela guľka a tretí padol zo skál. Až teraz si Igor uvedomil, aká pravda sa ukrýva v porekadle, ktoré hovorí o tom, že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. „Toľká pravda,“ pomyslel si.

V tom mu zablikal mobil. Blikal, pretože mal vypnuté zvonenie, aby nerušil spolutrpiteľov na izbe. „Neznáme číslo“, zasvietilo na displeji.

„Tak čo? Už si sa z toho vyspal?,“ opýtal sa ktosi mužským hlasom.

„Slušnosť káže predstaviť sa, nemyslíte?,“ odpovedal otázkou Igor.

„Ale, ale... Na čo toľká zdvorilosť. Včera si na mňa zavolal takmer celý nemocničný personál a teraz sa hráš na hrdinu? Už si pochopil, že som na tvojej strane?,“ opýtal sa chlapík a na chvíľu sa odmlčal.

Igorovi v mysli prebehli útržky zo včerajšieho stretnutia, kde sa mu KTOSI snažil nahovoriť, že je jeho spojencom, človekom, s ktorým má veľa spoločného, a ktorý vie, že Moskva vlastne nie je len náhodou či splnením jeho tajného sna.

„Kto ste? A pred čím ma chcete akože ochrániť?,“ opätoval otázku Igor.

„Nebudem to s vami riešiť cez telefón. Prídem za vami dnes podvečer. Nikomu nehovorte o našom stretnutí. Verte, že je to vo vašom záujme,“ povedal mu chlapík a náhle zložil.

Medzičasom Igorovi pípla esemeska, že Eva je už opäť dostupná. Po tom všetkom čo sa udialo za tak krátky čas, chcel počuť jej nežný  a povzbudivý hlas, ale ako plynul čas, uvedomoval si, že práve teraz na to nemá dostatok síl. Bol vyčerpaný, nervózny a v bolestiach. Napokon mal na to nárok. Veď včera prišiel skoro o život. A ani nevie prečo.

V tom Igora i ostatných pacientov zavolala sestrička na obed. Chlapi postupne prichádzali pred stojan s obedármi a čakali na svoj prídel plnenej papriky. Chutila naozaj nemocnične. Bez soli, bez vône, bez farby. Žalúdok mu však zasýtila a to bolo v tej chvíli podstatné. Chodba, izba i všetky ostatné priestory boli tiež v katastrofálnom stave. Mali ďaleko od dokonalosti, ktorá sa mu núkala – v Medimire. Teraz by dal čokoľvek, aby sa už mohol vrátiť do svojho nového bytu, ktorý si hneď obľúbil. A to aj napriek tomu, že v ňom strávil len niečo vyše hodiny, hneď po prílete do Moskvy, keď sa šiel osprchovať a prezliecť. Páčilo sa mu, že z ulice sa vchádza rovno do malej obývačky, bezchybne upratanej, ale skľučujúco zariadenej v nevýrazných hnedých a béžových odtieňoch. Najnápadnejším kusom nábytku bol veľký farebný televízor a v najpríjemnejšom kúte izby, chránenom od prievanu a blízko akože kozuba, stálo kreslo s čalúneným sedadlom a chrbtom a drevenými opierkami. Namiesto toho sa teraz vracal z nechutnej večere do malej, stiesnenej nemocničnej izby. Našťastie v nej bude už len do zajtra.

Po obede mu stiekla ešte nejaká infúzia, ktorej obsah nepoznal. Po pravde, ani sa o to nezaujímal, nechal to v rukách lekára, ktorý sa o neho po celý čas vzorne staral. Medzitým si prečítal noviny, vylúštil zopár krížoviek až napokon skončil pri sudoku. Vonku sa zotmelo, oblohu ovládli mraky, z ktorých pomaly začal padať dážď.

„Tak som tu,“ poznamenal chlapík stojaci pri dverách s dáždnikom v ruke.

Tento krát mu Igor do tváre videl zreteľne. Mal oblú tvár, tmavé oči, na krátko ostrihané vlasy. Hovoril po slovensky ale s ruským prízvukom.

„Bol som za vami včera a dnes som s vami hovoril. Dúfam, že ste bol diskrétny a o našom stretnutí ste s nikým nehovoril,“ poznamenal chlapík s premočenými topánkami.

„Diskrétnosť,“ zatrpknutým hlasom zopakoval Igor.

„Pracoval som v Medimere. Zistil som niečo, čo by vás mohlo naozaj zaujímať. A verte, že ak sa to prevalí, bude to bomba,“ pokračoval v rozhovore ďalej.

„Kto ste?,“ zvedavo sa opakovane pýtal Igor.

„Volám sa Sergej. Už dlhší čas vás sledujem a ste jediný človek, s ktorým chcem o tom hovoriť,“ povedal.

„Prečo práve so mnou?,“ neveriacky krútil hlavou Igor.

Pretože práve vy môžete dokázať, kto sa skrýva za ututlanou autonehodou a kto stojí za vraždou v Medimire,“ povedal Sergej tichým hlasom.

„Igor, pochopte, snažím sa vám pomôcť,“ napokon ešte dodal.

„Čo sa mi tu snažíte nahovoriť? Poznám vás päť minút a už tu konšpirujete vraždu a iné hororové scenáre. Pochopte aj vy mňa. Neverím vám ani pol slova. A budem rád, keď opustíte túto miestnosť. Keď vám už nie je nič sväté, tak berte ohľad aspoň na chorého,“ nahnevaným hlasom vyhodil Igor Sergeja z izby.

„Ja teraz odídem, ale  keď  sa staneš jedným z nich, potom za mnou  nechoď. Varoval som ťa,“ náhle mu Sergej začal tikať.  „Viem, o čom hovorím. Nechcem, aby si dopadol ako ja. Denne jem tabletky, aby som utlmil bolesti mojej biednej existencie,“ dodal. „Barón už na teba čaká, ale ver, že vás nespojil osud. Má naozaj obmedzené názory na život,“ povedal a zavrel za sebou dvere.

Igor bezprizorne hľadel do stropu  a v tom si uvedomil, že tvár tohto chlapíka už videl. Rekapituloval si, čo už vedel o Barónovi od chlapíkov z Interpolu, ktorí ho zastavili jeden večer pred domom. „Čo bude teraz ďalej?“ Rozmýšľal a pochytávali ho pritom muky. Vzápätí zmĺkol.

 

XXX

 

Zúrila som. Hodiny odbíjali práve dvanástu hodinu a záhadný človek, ktorý by ma zasvätil do tajov Igorovej nehody, neprišiel. Pri pomyslení na to, ako som sa na toto stretnutie ponáhľala a čo všetko som kvôli tomu obetovala, ma privádzalo do zúrivosti. Keď som dorazila na Hlavné námestie, zahľadela som sa na staré hodiny zvonku kostolíka. Ukazovali štvrť na jedenásť, ručičky na nich sa už nehýbali. Človek tam mal skutočne dojem, že sa čas zastavil. Celkovej atmosfére tohto miesta akoby chýbal život, rovnako ako v tej chvíli mne. K Starej radnici som však prišla včas, vlastne ešte s pätnásť minútovým predstihom. Nevedela som na koho vlastne čakám. Bude to muž alebo žena? Pýtala som sa samej seba. Niečo mi však napovedalo, že to bude chlap.

Trochu nervóznym krokom som sa prechádzala po námestí plnom ľudí. Keď som ich tak pozorovala, uvedomila som si, že s dotyčným „zvestovateľom  nových správ“ nemám žiadny poznávací znak. Žiadna červená ruža či biela vreckovka, ako to býva v prípade rande na slepo. No v mojom prípade o lásku určite nešlo.

Zahľadela som sa. Na ženu s veľkou striebornou kabelkou. Vysoká asi meter sedemdesiat, sotva päťdesiat kíl, štekličky. Blond vlasy jej siahali ponad zadok, za ktorý sa hanbiť určite nemusela. Smerovala ku mne. Vnímala som, ako sa mi zrýchlil dych i pulz. Po chrbte mi stekal pot. Keď bola na úrovni môjho tela, náhle sa otočila iným smerom. „Hm, ona mi teda nepovie, kto bol tretím účastníkom Igorovej nehody,“ pomyslela som si.  Pätnásť minút! Pätnásť minút ma delilo od pravdy. Tak veľmi som bola zvedavá, prečo je okolo Igorovej nehody toľko tajomna. Znova som pozrela na hodiny, keď ručička na nich ukazovala pol jednej, pochopila som, že žiadne stretnutie sa nekoná.

Prežité udalosti z posledných dní sa mi cestou z Hlavného námestia v hlave vracali ako bumerang.  „Už druhá nevydarená schôdzka v tomto týždni!“, povedala som sama pre seba. Najskôr ma naštval Peter, ktorý ma pozval do reštiky a od nedopitej kávy, takpovediac zdupkal. A ja, ako taká verná popoluška, za ním. Stretnutie s Petrom ma naozaj vyviedlo z miery. Takéhoto som ho veru nezažila. Nestihla som sa s ním ani poriadne porozprávať  a už ho nebolo. Pamätám si na časy, kedy bol pre mňa všetkým.  Je pravda, že som sa do neho nezamilovala hneď na prvýkrát, ale o to bol náš vzťah neskôr intenzívnejší. Zaujali ma jeho povahové vlastnosti. Ešte aj dnes platí, že všetko čo si zaumieni, splní. Pri osobných stretnutiach sa dokáže porozprávať, potešiť, poradiť, čerpá zo svojich skúseností a prežitých situácií. Svoju múdrosť a rozvahu prejavuje v každodennej činnosti a pri tom si to ani neuvedomuje. Aspoň doposiaľ som o ňom mala takúto mienku. Páčilo sa mi, že vždy dokázal pri oslavách urobiť náladu, a keď začal hovoriť svoje vtipné príbehy zo života, celá miestnosť sa ozývala hlasným smiechom viacerých osôb. Bol naozaj vtipný. V severnej časti Rimavskej doliny v obkľúčení majestátnych hôr, na križovatke troch ciest do Rimavskej Soboty, Brezna a Muráňa leží malebné mestečko Tisovec, odtiaľ pochádza a tam Peter pracoval ako policajt pár rokov predtým, než sme sa stretli v Bratislave. Prišiel sem, aby zabudol na  život policajta,  na traumatizujúcu skúsenosť, ktorá ho vlastne z policajnej práce vyradila. Ale osud to zariadil tak, že aj tu, v hlavnom meste opäť vykonáva svoju pôvodnú profesiu – je tu šéfom polície.

Byť policajtom je snom mnohých malých chlapcov a to aj napriek tomu, že vojenská služba je pre mnohých len obrovská zbytočnosť páchaná spoločnosťou na mladých mužoch za to, že sa narodili ako chlapci. Z Petrovho rozprávania sa mi však vojenčina zdala ako neoceniteľná osobná skúsenosť. Na vojne sa totiž dostali do strašne zvláštneho sociálneho prostredia. Neplatili tam obvyklé pravidlá, na ktoré boli zvyknutí z civilného života. Neďakuje sa a neprosí, neboli pánmi svojho času a ani sa nemohli obliekať ako chceli. Viem si predstaviť, že niektorí mladí muži vojnu nezvládali, pretože si nemohli zvyknúť, že im velí niekto, kto nemusí byť ani skúsenejší, ani starší, ani šikovnejší ako oni, len mať vyššiu hodnosť. Dnes sa na povinnú vojenskú službu už len spomína. Našťastie.  Keď som sa dozvedela, že Peter je policajt, potešila som sa. Živila som v sebe myšlienku, že v prípade problémov, mám pri sebe človeka, ktorý mi rád a nezištne pomôže. No, keď mi padli klapky zamilovanosti z očí, začala som na svet konečne hľadieť ostro. Nie každý sa na prácu policajta hodí. Až dnes, som pochopila, že všetko je inak. Stále som však nechápala, prečo Petrovi vadilo, že sa do Igorovho prípadu šťúram a pátram na vlastnú päsť. Človek sa už ani nestačí čudovať, čoho všetkého sú policajti schopní. A nie hocijakí, ale kukláči, ktorí by mali byť preverení z každej strany a mali by byť spoľahliví nie na sto, ale na dvesto percent. Obzvlášť v dnešnej dobe, keď tu brutalitu máme na denno-dennom poriadku. Akoby už nič neplatilo. Akoby sa hranice medzi zlovôľou a obranou, zákonom a nezákonnosťou, slušnosťou a zlodušstvom, obeťou a vinníkom, celkom zotreli.  A to ma vytáčalo. Keď náš vzťah po necelých dvoch rokoch kvôli Petrovej pracovnej vyťaženosti a jeho neskorých príchodov domov skončil, uľavilo sa mi. 

Vlastne aj keď bol doma, ťažiskom našich víkendových večerov bola prevažne televízna zábava. Dnes nie je zvláštnosťou, že podaktorí ľudia majú na ukazováku pravej ruky mozoľ od diaľkového ovládača k televízoru. Preklikanie všetkých programov tam a naspäť niekoľkokrát za hodinu sa dá dokonca považovať aj za istý druh vizuálneho obžerstva. Aj v piatok, krátko po pol ôsmej si Peter zapol televízor, kde práve vysielali hudobný film Fontána pre Zuzanu. Napriek tomu, že niektoré scény sú gýčové, dnes patrí k cenným dokumentom. Výborné Patejdlove pesničky, mestské prostredie, párkrát ukázané nahé dievčenské prsia a romantika dospievania, dokázali u Petra vzbudiť naozaj veľký záujem a sústredenosť. Tú vyrušila len správa, že v našom vzťahu končím. V ten večer som mu povedala, že náš vzťah už viac nemá zmysel a bude lepšie, keď každý pôjde svojou cestou.  

Dnes viem, že to bola správna voľba, vďaka ktorej som mohla časom prehĺbiť môj vzťah s Igorom. Zneistela som iba nedávno, keď som pochopila, že policajti – na čele s Petrom, sa snažia tajiť tretiu osobu z onej Igorovej nehody.

„Peťo, preboha počúvaj ma už konečne. Čo sa to s tebou deje? Najskôr ma pozveš na kávu a potom bez mihnutia oka odídeš. Čo to malo znamenať?, hučala som do telefónu tesne po našom stretnutí.

„Prestať sa už vŕtať do tej nehody. Buď rada, že Igor žije a čelnú zrážku vôbec prežil“, odpovedal Peter.

„Nechápem, prečo mi nechceš pomôcť. Neverím ti, že nevieš, o čo ide. Veď sám si bol v deň nehody pri tom. Kto bol ten muž v kritickom stave?“, zvedavo som sa pýtala.

„Eva, čo chceš počuť! Že som v Igorových očiach videl pocit viny? Bol som svedkom celej tejto situácie a hovorím ti, že nikto tretí v aute nesedel“, dopovedal a zložil telefón.

Ešte chvíľu som sa mu opätovne snažila dovolať, ale márne. Mobil bol už nedostupný.  Okrem toho bolo nanajvýš zvláštne, že sa vyhýbal hovoriť o tejto téme, čo malo význam len vtedy, ak mal na tom skutočne osobitný záujem, a chcel ho udržať ako tajomstvo. Zakrátko som však objavila ďalšie skutočnosti, ktoré prehĺbili moje podozrenie. Nateraz som si ich nechala len vo svojej hlave. Akurát Renému som v pokluse napísala krátku smsku o tom, že stretko sa nekonalo a som na ceste za ním.

 

 XXX

 

Z mnohých normálnych ľudí, ktorí si sadajú za volant, sa v momente naštartovania stávajú arogantní chrapúni, ohrozujúci seba aj druhých. Peter na osudnú nehodu už asi nikdy v živote nezabudne. Radikálne mu totiž zmenila život. Od základu. Od toho času sa stal poslušným panáčikom v hre, ktorej rozumel len on sám. Vedel, že vzniknutú situáciu musí riešiť, ale telefonátu s Barónom sa vyhýbal ako sa len dalo. Čoraz častejšie si uvedomoval, že doteraz vykonával každý jeho rozkaz a myšlienka nesplniť, čo rozkázal, mu nivočila nervy. Podľa posledných indícií, ktoré od Baróna dostal, sa mal premiestniť na záhadné miesto.

O piatej večer sa Peter dostal na obrovský otvorený zaprášený pozemok plný kostí mŕtvych zvierat. Okolo bzučali roje mäsiarok a medzi hnijúcimi chrbticami a stuchnutými lopatkami sa tu a tam povaľovali kôpky zapáchajúcich ľudských výkalov. Hnusilo sa mu to. V tom zarinčal telefón.

„Si neschopný a robíš chyby. Dávaj si pozor, aby ťa nestáli miesto alebo život,“ to bola prvá veta od Baróna.

„Robím, čo môžem. Policajné správy som vymazal a nahradil ich novými. Nikto sa nemôže dozvedieť, že si bol treťou osobou v aute v deň nehody Igora T.“, uisťoval Peter Baróna.

„Prever to alebo ju jednoducho umlč. Rozumieš? A to je rozkaz!“, povedal Barón tesne pred tým ako zložil.

Aktivity, z ktorých špinavé peniaze bežne pochádzajú, sú veľmi rôznorodé. Okrem pašovania alkoholu, cigariet, drog a iného druhu hazardu sú dnes zdrojom nelegálnych príjmov najmä aktivity spojené s podplácaním, či inak povedané úplatkárstvom. Takéto peniaze pochádzajú nielen z pouličného predaja, ale najmä z aktivít veľkých organizovaných skupín, ktoré pracujú medzinárodne. Špinavé peniaze prúdia do svetovej ekonomiky aj z predaja zbraní, z ilegálnej emigrácie, falšovania peňazí, veľkých lúpeží, pašovania umeleckých a historických diel, ale aj z krádeží áut. Okrem týchto kriminálnych aktivít sa nečisté peniaze akumulujú aj z finančných podvodov, ako sú úverové, bankové, daňové alebo pyramídové hry. Dnes je pranie peňazí nebezpečná medzinárodná kriminálna aktivita, ktorá zahrňuje nielen podsvetie, ale aj politikov, prípadne celé vlády niektorých štátov.

Barón je pre jedných mafiánsky boss, obchodník s drogami, zbraňami i bielym mäsom, pre druhých miliardár, či dokonca „taťko“ mafie, ktorému sa snaží Interpol klepnúť po prstoch, ako aj tretia a doposiaľ tajná osoba, ktorá pred rokom prežila autonehodu. No pre Petra je viac než len kľúčovou postavou. Ako sa zdá, z poctivého človeka sa stal policajt, ktorý pre osobný, vyšší princíp je ochotný znížiť sa na spoluprácu so zločincom. No, ako sa hovorí, „Na každého raz príde“ alebo „Božie mlyny melú pomaly ale isto“, čím ďalej, tým viac mal Peter všetkého plné zuby. Takýto prístup sa mu však ešte nikdy neosvedčil. S trpezlivosťou a taktom zašiel vždy najďalej. Možno sa len priveľmi náhlil, nemal čas informácie stráviť, premyslieť, zvážiť...

No mne začali akosi veci do seba zapadať. Odrazu som si uvedomila, že toto načasovanie nebolo náhodné.

 

XXX

 

Ani neviem, ako som stihla zariadiť všetky veci, zaniesť kľúče Božke, aby polievala kvety, kým sa z Edinburghu nevrátim, spustiť a vyčistiť chladničku,  aby sa mi v nej, za tých päť dní, čo budem preč, nezabývali nežiaduci spolubývajúci.... zbaliť si veci. Na letisku všetko prebiehalo podľa plánov. Môj let našťastie nemal meškanie a tak som nemusela stáť v odbavovacej miestnosti niekoľko hodín, tak ako sa to stalo mnohým ďalším cestujúcim.

Len čo som nastúpila do lietadla, spustil sa prudký lejak. Búrka sa rozpútala s plnou silou, a tak som sa zadívala von oknom. Odmotala som si šatku, zložila klobúk a študovala svoj obraz v zrkadle. Uvidela som svoje tmavozelené oči a tvár schudnutú od starostí. Vlasy som mala sploštené a pokožku pokrytú potom. Na líca mi vystúpil červený rumenec.  Zľahka som si zahryzla do pery, uvažujúc, čo vidí, keď sa na mňa pozerá Igor. Nehybne som chvíľu ležala na komfortnom sedadle a spomínala na začiatky nášho manželstva, na časy, keď sme za jarných večerov chodili na dlhé prechádzky držiac sa za ruky ako aj na jeden z našich posledný rozhovor pred jeho odletom do Moskvy.

„Zlatko?“, začala som nesmelo rozhovor. 

„Už je to tu“, pomyslel si Igor. „Zlatko, nemôžeme to dnes večer nechať? Som úplne ustatý“, hlavu mal pritom opretú o pohovku, oči zavreté. Uvedomil si však, že aj tento neutrálny zvuk zaznel podráždene, že sa núti do trpezlivosti.

Neodpovedala som a v tom Igor náhle otvoril oči a pozrel na mňa. Cez pocit viny sa vo mne zdvihol hnev a ten vybúšil, keď som odmerane povedala: „Igor, musíme si to vyjasniť.“

„Ale prečo práve teraz, preboha?“, nástojil Igor.

Obrátila som sa k nemu tvárou a trochu ho zarazilo, ako nešťastne na neho hľadím.

„Ty nevidíš, kde je chyba?“, spýtala som sa.

„Nikdy nie je správny čas. V ten večer, keď sme sa o tom po prvý raz zhovárali, povedala som ti, že som sa obávala začať s touto témou, lebo som nevedela, ako na to zareaguješ. Ale nepovedala som ti, ako dlho s tým už otáľam. Takmer rok, vieš o tom? A vieš prečo? Lebo nikdy nie je vhodný čas. Stále máš veľa roboty, si priveľmi ustatý, alebo je už prineskoro, vždy je dačoho priveľa, dofrasa! Naozaj som sa usilovala byť ti ženou, akú si chcel, ba dokonca som dúfala, že mi to bude stačiť. Ale nestačí mi to a zbytočne by som predstierala opak. Takže darmo, problém nemožno len odkladať a dúfať, že sa vyrieši sám. Nevyrieši sa. Prečo sa tváriš, že je všetko v poriadku, keď  už rok so mnou poriadne nespávaš, ak nerátam moje narodeniny alebo inak slávnostnú udalosť... Prečo sa opäť nepokúšame o bábätko a prečo rozhoduješ stále o mne bezo mňa? Ja som pristala na to, že odídem s tebou do Moskvy, ale ak nedostanem zaujímavú prácu, budem potrebovať, aby si bol uznanlivý v praktických veciach denného života, a aj preto potrebujem morálnu podporu, aby si stál za mnou a zaujímal sa, čo robím. Nevidíš, to?“, pozrela som naň ho prosebne. „Igor, už sú tomu tri roky, čo sa snažíme o dieťatko,“ vetu som nedopovedala.

Igor bol v rozpakoch. Spolovice uznával, že mám pravdu, naozaj som mu dobrou ženou, pretože vždy kladiem na prvé miesto jeho telesné a duševné pohodlie. Ale druhou polovicou sa staval proti. Ale čoskoro pochopil, že musí problémy riešiť, čeliť im. Preto sa radšej rozhodol pre vzájomnú úprimnosť a dôveru, ktoré odjakživa tvorili základ nášho manželského vzťahu.

„Nikdy mu nešlo o mňa, nikdy a ani trochu,“ pomyslela som si pri nič nehovoriacom pohľade na Igora ležiaceho vedľa mňa.

„Dnes by bolo ťažké nájsť chlapa v mojom veku, aby bol slobodný, voľný a dobre vyzeral. A ak by aj bol milý a pozorný, buď by bol psychicky chorý alebo úchylný“, na chvíľu som uvažovala nad svojou budúcnosťou. Rozmýšľala som nad tým väčšinou  v čase nedostatku lásky a sexu a dokonca som koketovala s myšlienkou, že by nebolo od veci zaloviť v starých vodách, teda skúsiť to opäť s Petrom. Napriek všetkému som ešte stále žila sen o dokonalom vzťahu. Vrátane sexu. Až kým jedného dňa mi neprišla od Igora esemeska, že je koniec. A vzápätí päť ďalších, že to berie späť a už nikdy nič také nenapíše. Presne tak to u nás vyzeralo posledný rok. Rok, od onej osudnej nehody

 „Na čo myslíš?“, nedalo mi a po chvíli som sa ho opýtala.

„Na chyby. Zničil som ti život,“ povedal mi tichým hlasom Igor.

„S tým nemôžem už nič urobiť,“ po chvíli ešte dodal.

„To  nie je pravda. Dá sa to napraviť, ak...“

„... Evi, vážne ťa milujem,“ dokončil vetu Igor. „Uvidíš, odchod do Moskvy bude pre nás oboch nový začiatok“, presviedčal mňa i sám seba.

Nemyslel si, že kríza je zažehnaná, dobre vedel, že pri niektorom základnom probléme sa môže ocitnúť na opačnom brehu, ale upokojoval sa, že takto budeme na ne lepšie pripravení.  „Prečo si zmenila názor? Chceli sme to nechať na osud, pamätáš?“

Nadvihla som plecia. Nebolo to plánované. No v skutočnosti sa mi podľa všetkého predsa žiadalo mať dieťa. Hovorí sa, že žena si zabudne vziať pilulku, keď podvedome túži, aby počala. A tak... keď si uvedomím, že dieťa nie je abstraktná vec, že ho nosím v sebe, a že vo mne zo dňa na deň rastie... ak nemám závažný dôvod, aby som sa ho zbavila, nechala si urobiť potrat... a pokiaľ ide o moju prácu, teraz nemám zabezpečené postavenie, úlohy si môžem vyberať... Ten krátky čas, kým dieťa privediem na svet, mi nebude chýbať. A žena sa stáva ozajstnou ženou, až keď je matkou, nie? Prebehlo mi hlavou, ale z hrdla mi vyšlo len: „Lebo teraz by mohol byť ten správny čas.“ Napokon sme obaja zaspali. Ani neviem, či pre únavu alebo vypätie, spali sme však vedľa seba, v objatí.

Dážď ustál a kapitán práve ohlásil, že máme za sebou prvých tisíc kilometrov. „Podáva sa káva, dámy a páni“, vzápätí sa ozvala stewardka. Vzala som si šálku z plastovej hmoty. Prísediacemu stewardka podala misku so zákuskami. Počas letu mi rozprával, že kedysi každé jedlo podávali na ozajstnom čínskom porceláne. A príbory bývali zo striebra, a aj jedlá bývali menej umelé. A vôbec, v lietadlách bývala inakšia vôňa. Naozajstná koža, hydraulická kvapalina, staré cigarety, nie sterilný pach akrylanových farieb a syntetických materiálov.

Nevedela som sa dočkať, kedy z lietadla vystúpim a budem si môcť zapnúť mobil. Tak veľmi som túžila počuť Igorov hlas, pozdraviť ho od Niny, opýtať sa ako sa má a povedať mu o stretnutí, na ktoré ma ktosi vylákal a vlastne ani neviem prečo.

 

 

158 hlasov z 466 celkom

čo je 34%

Tretia možnosť

b.b.fisher

Keď mi zelená šiltovka definitívne zmizla z dohľadu, vzdala som snahu dobehnúť jej nositeľa. Po pár prebehnutých metroch som beztak lapala po dychu. Dočerta! Rozhodila som rukami v zúfalom geste...

čítať ďalej

145 hlasov z 466 celkom

čo je 31%
Objednať knihu

Pridali sa aj známe osobnosti:

Napíšte nám odkaz:

Návrhy na zlepšenie stránky, odkaz organizátorom, nahlásenie chýb, atd.




Chcem vedieť novinky:


Ak sa Vám páčila aktuálna kapitola, mohli by Vás zaujímať aj tieto knižky:
Andrea Coddington
Stephenie Meyerová
Dominik Dán