Rozhodovanie pokračovania | Slovensko píše román | Slovensko píše román


Prvý slovenský spoločný román
Prináša Martinus.sk
Čítať román

Ste tu prvýkrát?

Čo je Slovensko píše román?
Projekt, v ktorom spoločne píšeme online román. Každý z vás sa mohol zapojiť.
Rozhodovanie pokračovania

Hlasujte za pokračovanie románu

Rozhodovanie uzvreté, nemožno hlasovať

Prvá možnosť

Katarína Havranová

Je hlboká zimná noc. Všade navôkol ticho a tma. Krajina spí ponorená v závoji jasných hviezd, nad ktorými drží stráž kamarát mesiac. Perinbaba neprestáva prášiť periny a sypať veľké...

čítať ďalej

163 hlasov z 466 celkom

čo je 35%

Druhá možnosť

Marci V.K.

Igora preložili. Do izby, rozmeru 5 x 6 metrov, kde sa nachádzali štyri postele, každá s nočným stolíkom. Dve boli umiestnené pod oknom a dve pri umývadle. V strede bola úzka chodbička, aby...

čítať ďalej

158 hlasov z 466 celkom

čo je 34%

Tretia možnosť

b.b.fisher

Keď mi zelená šiltovka definitívne zmizla z dohľadu, vzdala som snahu dobehnúť jej nositeľa. Po pár prebehnutých metroch som beztak lapala po dychu. Dočerta! Rozhodila som rukami v zúfalom geste s pohľadom stále upretým na miesto, kde sa mi z očí stratila odpoveď na moju otázku.. Všetko bolo zbytočné. Zbytočne presunutá cesta a zbytočne ... Ach bože, v kabelke mám pas. Ako toto vysvetlím šéfke? Posledný zájazd a ja ho takto nezvládnem. Nikdy predtým sa mi to nestalo – poslednýkrát bude aj prvýkrát?

A potom mi došlo, v akom srabe som. Potrebujem si zavolať, ale nemám ani telefón, ani peniaze na zavolanie z búdky. To by mi aj tak nebolo nič platné, keďže jediné číslo, ktoré poznám spamäti, je Igorove. Nemám ani peniaze na taxík a domov to mám peši sakra ďaleko. Zanadávala som si už neviemkoľkýkrát a začala sa obzerať, či neuvidím známu tvár. Nikto. Húfy ľudí chodili okolo mňa, ale ani jedna jediná známa duša. To snáď ani nie je možné! pomyslela som si. Inokedy narazím aj na dvoch známych, ale dnes, keď to potrebujem, nikto. Asi som niečo z toho povedala nahlas, pretože v jednej chvíli sa na mňa ľudia buď dívali začudovane, alebo ma s opovrhnutím v očiach oblúkom obchádzali.

Skormútene som si sadla na najbližší múrik a s horkosťou musela pripustiť, že bez mobilu mám problém vyriešiť krízovú situáciu. Jediné riešenia, ktoré mi napadali, začínali tým, že musím niekomu zavolať. Už už som si vytipovala mladého chalana a pevne odhodlaná, že snáď, keď sa pekne usmejem a slušne poprosím, požičia mi svoj telefón a ja zavolám otcovi. Na polceste a na pol úsmevu som sa zastavila uvedomiac si opätovne svoju závislosť na tej malej krabičke s tlačítkami, keďže, ako hovorím, jediné číslo, ktoré viem spamäti, je Igorove a ten by mi v tejto chvíli nepomohol.

Keď som sa ako-tak vyrovnala so situáciou, v hlave sa mi pomaly vyskladal plán, ako sa čo najrýchlejšie dostať k otcovi, ktorý má od nášho bytu náhradné kľúče. Vybrala som sa teda smerom vpred v ústrety asi hodinovej chôdzi, keď vtom ma niekto poťahal za rukáv. Obzrela som sa ale nikoho som nevidela. Ako som sa otáčala dokola, moja ruka o niečo zavadila. O niekoho. Za mnou stál drobný, asi 7 ročný chlapec, jedna ruka vo vrecku a v druhej moja kabelka. Bol dosť ufúľaný, v teplákovej súprave aspoň o číslo väčšej. Prv, než sa mi podarilo čokoľvek povedať, drobec ma predbehol:

„Teta, mám vám dať toto. Posiela vám to taký  ujo“, vyhŕklo z neho a už ho nebolo. Kabelku do mňa doslova hodil, len tak tak som ju chytila. Ostala som stáť s otvorenými ústami, z ktorých mala pôvodne vyjsť otázka, aký ujo, ale nebolo ju už komu adresovať. Náhlivo som skontrolovala, čo mi chýba. Mobil, moja záchrana, bol tam, aj peňaženka, aj doklady a všetky drobnosti. Nič nechýbalo. Možno mi aj na chvíľu napadlo zamyslieť sa, prečo mi niekto ukradne kabelku, aby mi ju potom komplet vrátil.  Radosť z pomyslenia, koľkých problémov som ostala ušetrená, však zahnala túto myšlienku do nenávratna. Pritisla som si kabelku na hruď s tým najšťastnejším úsmevom na tvári a vybrala som sa rýchlym krokom na zastávku električky. Do odletu mám ešte dosť času, tak zájdem domov a aj za otcom.

Opodiaľ, chránený krovím, pozoroval tento výjav Peter. Vydýchol si, že Eva má späť svoju kabelku, a tak vtisol malému šarvancovi do ruky sľúbené druhé Euro. Ten sa s radostným indiánskym pokrikom sem-tam poskakujúc rozbehol do priľahlej uličky. Peter ešte za ním zasyčal „psst!“ a potom vytiahol z bundy vreckový počítač.  Spustil sledovací program a čakal. Kým sa podarilo spojenie, chvíľu to trvalo. Keď zbadal na displeji pohybujúci sa červený bod, vydýchol si. Nech už jeho „spoločník“ myslel čokoľvek pod tým, že veci vezme do svojich rúk, Peter chcel mať istotu, že vie, kde Eva je.

 

XXXX

Keď Barón vyšiel von z budovy Moskovskej štátnej nemocnice, ovial ho studený nočný vzduch. Igor si ho po hlase nepamätal, uvedomil si. Prikrčil sa, prekrížil ruky na hrudi v typicky uzimenom geste a nakoniec si ešte zvdihol golier teplej bundy z jemnej usne podšitej hrejivou kožušinou a pridržal si ho pri krku. Keď prichádzal k autu, zachytil ňou zrkadlo. Niečo zlovestne zaprašťalo, zrkadlo to však nebolo. Zahrešil. A zahrešil by určite viac, keby vedel, koľko ho tá bunda stála. To našťastie netušil. Oblečenie mu kupovala taká mladá žaba, ona si hovorila stajlistka, ale pravdou bolo, že len rada utrácala veľa peňazí v drahých butikoch. Jemu sa  veci, čo mu vyberala, páčili a tak ju zamestnal. Vyfasovala kreditku a keď potreboval, stačilo jej zavolať.

Nastúpil do auta, pošúchal si ruky a pokynul šoférovi, že môže ísť. Keď sa auto pohlo, pozrel von oknom a pomyslel si, aké by bolo fajn mať niekoho, na koho je stopercentný spoľah. Ešte donedávna by sa do krvi bil za to, že Alex preňho takým človekom je. Poznali sa, bože koľko je to už, bezmála 35 aj viac rokov a hoci si stále vykali, mal dojem, že by z nich za iných okolností mohli byť aj priatelia. Mal rád aj jeho syna Alexa. Obaja boli príliš opatrní na to, aby si toho druhého pripustili úplne k telu, ale z ich správania bolo vždy cítiť rešpekt a akékoľvek dohody uzavreli, vždy sa splnili.

Alex bol oddaný medicíne a pre svoje ciele a ideály bol ochotný riskovať a zbúrať časť svojich morálnych zábran. Tak ako keď potreboval peniaze na založenie Medimiru a potom, keď ich musel začať splácať. To, čo boli Alexovi ochotné poskytnúť banky, by sotva stačilo na prenájom budovy, nákup vybavenia a možno zopár zamestnancov. Súkromným investorom sa bránil, pretože chceli rozhodovať o výskume, o umiestnení, o názve, skrátka o všetkom a to všetko v čase, keď mu peniaze ešte nedali. Tak to radšej odmietol, aby krátko na to prijal tučnú pomoc od Baróna, obávaného mafiána v Rusku. Vedel, že to nebude zadarmo, avšak v duchu hesla „účel svätí prostriedky“ to riskol. Azda keby bol býval menej naivný, došlo by mu, že pod službami namiesto úrokov nebude mať na mysli prednostné vybavenie svojich známych, ale že jeho predstava o splátkach bude, povedzme, menej humánna.

Jeho podozrenie, že Alex, teda Alex senior, mu niečo tají, pojal pred asi tak trinástimi-štrnástimi mesiacmi, keď naňho čakal v jeho kancelárii v Medimire. Čakanie si krátil otáčaním sa v kresle a študovaním názvov kníh v knižnici za jeho pracovným stolom. Po chvíli vpadol do miestnosti jeden z jeho ľudí, a netušiac, že v kresle sedí on, nie Alex, vysypal:

„Šéfko! Našiel som ju! Ale je úplne mešuge. Leží v nejakom ....“ Vetu už nedopovedal, lebo kompletne stuhol. Ten, kto vymyslel výraz „krvi by sa v ňom nedorezal“ musel zažiť presne takýto moment. Moment, kedy sa otočilo kreslo a v ňom namiesto Alexa sedel Barón.

„Áno? A koho si našiel?“, opýtal sa chlapíka s ironicky zdvihnutým kútikom pier a pozoroval ho cez prižmúrené oči.

Chlapík bol bledý, takmer ako lekársky plášť prevesený cez druhé kreslo. Na čele mu jedna po druhej začali vyskakovať kropaje potu a keď už nemali miesto, zliali sa do studených cícerkov, ktoré mu steskali po sluchách.

Barón zopakoval otázku a čakal.

„Ja... Pane...Videl som... Bol som... Dostal som tip a je to tak. Našiel som Ninu. Vašu Ninu, viete. Pamätáte? Kučkovú“, habkal a dúfal, že mu to Barón zožerie.

Ten ešte viac prižmúril oči, čelo mu preťala ďalšia vráska, ako zvraštil zamyslením čelo. Ticho sa dalo v miestnosti krájať. Isteže si pamätal na Ninu. Bola jeho najobľúbenejšou. Až tak, že prvý a posledný krát vo svojom živote nechcel sprzniť ich vzťah tým, že by z nej spravil svoju milenku. Mal ju rád a dobre sa cítil v jej spoločnosti. Nikto okrem nich dvoch o tom nevedel, a bol si istý, že dodnes ani nevie. No vzhľadom na fakt, že ju bez problémov ponúkal ako spoločníčku svojim najlepším obchodným partnerom, to celé bolo dosť bizarné a zvrátené.

Keď pred rokmi ušla, najprv ju v návale zúrivosti nechal hľadať a jeho urazené a ohrdnuté ego vyhlásilo štedrú odmenu tomu, kto mu ju privedie. Pár mesiacov na to ho s príchodom nových dievčat jeho hnev prešiel, a urobil druhú výnimku, odpustil jej. Zrušil odmenu a zrušil aj pátranie po nej. Tento jeho krok vyvolal údiv u všetkých, ktorí o tom vedeli. To veru nebolo Barónovým zvykom. Len on vedel, prečo sa pri nej nedržal svojej zásady. Inak bol v trestaní zradcov dôsledný a krutý. Neodpúšťal. Nikdy. Nedôvera bola jedným z dôvodov, prečo trval na tom, aby všetci „jeho“ ľudia bývali v jeho sídle. Mal rád veci pod kontrolou.

O to viac ho prekvapilo, že napriek všetkým opatreniam zdá sa, že predsa len niekto robil niečo poza jeho chrbát. A tiež sa zdá, že to robil veľmi dobre, keď sa o tom doteraz nedozvedel.

Vytiahol ešte z chlapíka ďalšie informácie o tom, že Alex Ninu neprestal hľadať celé tie roky, ako sa teraz volá, ako sa volá ústav, v ktorom leží a kto ju chodí navštevovať. Na prvý pohľad ho na zozname nikto zásadne neupútal - manžel Albert, syn Igor, jeho žena Eva, teta Božka a pár krát tam bola nejaká Marta. Raz tam bol údajne za ňou muž, ktorého meno nemali poznačené.

Keď mu chlapík prezradil všetko, čo zistil, poslal ho preč. Vlastne, na všetky otázky mu odpoveď nedal – to, prečo Alex tak vytrvalo chcel Ninu nájsť, mu nevedel povedať.

Na pár minút, pokým si premyslel plán, ako naloží s novými zisteniami, ostal sedieť v kresle. Potom zobral papier, ceruzku, naškrabal Alexovi odkaz, že sa za ním zastaví neskôr a odišiel.

Ešte v ten deň si nechal pripraviť svoje súkromné lietadlo. Posádke oznámil cieľ až po tom, čo nastúpili na palubu a zaviazal ich, aby o tom mlčali. Na Slovensku musel byť opatrný, bol na neho vydaný zatykač, ak by zistili, že tam je, nenechali by si ujsť príležitosť prísť ho zatknúť...

Bol by v spomienkach pokračoval aj ďalej, no prekvapila ho náhla prudká bolesť hlavy a tá zmazala akúkoľvek myšlienku, ktorou sa práve zaoberal. Zasyčal od bolesti a tvár sa mu skrivila v kŕči.

„Ste v poriadku, pane?“, opýtal sa ho šofér.

Čo je to za debilnú otázku, pomyslel si. „To bude dobré“ precedil cez zuby a čakal, kedy tá odporná bolesť pominie. Od tej nehody sa mu to občas stáva, hlavne keď je unavený alebo je v strese.

„Mám zastaviť?“

„Nie, netreba“, zavrčal stále podráždene.

Keď sa mu uľavilo, pohľad z okna mu ukázal, že sa blížia k jeho sídlu. Vyčerpaný bolesťou si pretrel unavené oči a želal si, aby sa dnes mohol vyhnúť stretnutiu s Alexom a jeho synom Alexom.  

 

XXX

Sergej zabuchol dvere svojho moskovského bytu, skopol z nôh topánky, vyzliekol bundu a šiltovku, vošiel do obývačky a zviezol sa na sedačku zatiaľ čo zúrivým pohybom odhodil kabelu do kúta. Štuplíky na jej spodku prudko dopadli na parkety a vylúdili zvuk, ktorý ním trhol. Bol vyčerpaný a sklamaný. V poslednej dobe sa mu vôbec nedarilo. Cítil, že má rozuzlenie nitiek vedúcich k Barónovi a jeho spoločníkom nadosah, ale uplynulé týždne boli plné smoly a neželaných zásahov prozreteľnosti, ktorého ho oberali o čas a odďalovali ho od cieľa. Cestou v lietadle rozmýšľal, ako sa Peter dozvedel o ich stretnutí s Evou. Nikto nevedel, že sa chystá na Slovensko – prípad mu odobrali, z práce odišiel, tak to nemusel nikomu vešať na nos. Nepoužíval telefón, takže GPSkom ho zamerať nemohli. Potom mu napadlo, že ho snáď sledoval už dlhšie, túto možnosť však vzápätí zavrhol. Ak by to bolo tak, bol by ho zastavil už v sanatóriu a nebol by čakal až kým sa s ňou takmer nestretol. Ak to teda nebola náhoda, o čom veľmi pochyboval, potom musel sledovať Evu. Aký na to mal dôvod? Eva bola predsa bezvýznamná figúrka. Muselo mu niečo uniknúť. Sakra! Len nech sa to už viac neskomplikuje.

Zatúžil po sprche, už sa aj postavil, že si to namieri do kúpeľne, no zháčil sa. Jeho alter egu by závan čistoty neprospel. Zamračil sa, predsa ale pokračoval v chôdzi pôvodným smerom. Rozsvietil svetlo nad zrkadlom, oprel sa rukami o umývadlo a skúmavo si prezeral svoju tvár. Hoci mu do šesťdesiatky ešte najký ten rôčik chýbal, dnes by mu určite hádali oveľa viac. Šedivé, strapaté,  neupravené vlasy a hustá nepestovaná brada dodávali jeho výzoru dojem vandráka. Najradšej by sa ostrihal tak ako vždy, pár týždňov to však ešte bude musieť takto vydržať, aby jeho prestrojenie bolo dôveryhodné.

Vytiahol teda zo skrine igelitové vrecko so starými šatami. Fakt, že práčku nevideli už niekoľko mesiacov a teraz pobudli zakonzervované igelitom, vypustil do vzduchu zápach potu a stuchliny. Sergej sa s odporom odvrátil, vrátil šaty späť do igelitky, zobral bundu, obul sa a vyšiel z bytu. Zamieril si to na hlavnú železničnú stanicu. Na toaletách sa prezlečie, voňavé oblečenie odloží v úložnej skrinke a vyrazí zas na chvíľu žiť svoj druhý život.

xxx

„Uhni, to je moje miesto!“, zreval mu do ucha chlap ako hora. Chcel sa s ním pustiť do hádky, ale neskutočný zápach, ktorý sa šíril snáď z každej nitky a bunky jeho tela, ho rýchlo presvedčil, aby si zbalil svoju deku a karimatku a našiel si iný flek.

„No veď len aby si sa nepototo“, zahundral Sergej a šuchtal sa aj so svojimi vecami o kus ďalej. Dnes bola dobrá noc. Nemrzlo a obloha vonku veštila pokojnú noc bez snehu.

„Hej, dávaj pozor“, ozvalo sa, keď zavadil o niečo nohou. Bol to Míša, jediný z tejto partie bezdomovcov, ktorý nechľastal ako dúha. Ležal na zemi zakrytý maskáčovou dekou, tak ho v tme nebolo vidieť.

„Prepáč, nevidel som ťa“, vravel Sergej a už si aj skladal svoje veci k nemu. Potešil sa. Míša tu nebýval stále. Občas ochádzal na celé týždne, ale nikto nevedel kam. Jedni vraveli, že má na severe nejakú frajerku, iní zase, že je to taká čudácka túlavá duša, ktorá nepostojí dlho na jednom mieste. Mal ho rád. Na rozdiel od ostatných až tak nesmrdel a dalo sa s ním o všeličom rozprávať, i keď bol už v pokročikom dôchodcovskom veku. Nesmeli ste sa ho ale spýtať na to, ako sa dostal na ulicu alebo na jeho rodinu ani kam odchádza. Vtedy vždy vzmĺkol, zvážnel a bolo po rozhovore.

Keby nebolo jeho, asi by už toto svoje dobrodružné pátranie dávno zabalil. Ale ak by aj neprišiel na kĺb tomu, čo ho sem pôvodne priviedlo, tušil, že Míšov príbeh stál za to, aby sa o ňom dozvedel viac. Hoci pracoval pre Interpol, dušou bol stále novinár a hlad po zaujímavých príbehoch v ňom neutíchol ani po rokoch.

Ľahol si na karimatku, zakryl sa dekou a pozrel naňho. Dúfal, že sa mu bude chcieť rozprávať. Míša sa mu ale otočil chrbtom, čím mu jasne naznačil, že dnes večer nebude žiadna debata. Sergej si založil ruky pod hlavu a pozeral dohora. Rozmýšľal, čo asi teraz robí Uljana. Vždy, keď si na ňu spomenul, uhryzlo ho svedomie, že tak narýchlo zdupkal z jej života. Mal ju veľmi rád. Takmer sa pred ňou preriekol, keď jej povedal, že na niečo prišiel. Čo by asi spravila, keby jej povedal, že Medimir, ktorý tak uznávala, ukrýva v sebe niečo veľmi prehnité? Na koho stranu by sa pridala? Pomohla by mu získať dôkazy? Alebo by všetko vyzvonila Alexovi a pomohla im zahladiť stopy? Alebo ho umlčať? Alebo by žiadala jeho, aby urobil výnimku a nechal to tak, aby nepátral ďalej? Posledná možnosť nepripadala do úvahy. Aj v roli novinára bol známy ako neústupný, neúplatný a objektívny. Nemohol by sa pozrieť sám sebe do očí, keby hoc aj kvôli žene, ktorú mal rád, zradil svoje presvedčenie.

A taká bola aj Uljana. Verila, že Medimir bol stvorený, aby zachraňoval ľudí – nielen pacientov, ale aj vydedencov, ako bola ona. Bola medzi prvými, ktorých Alex oslovil. Pochádzala zo starej ruskej aristokratickej rodiny, kde sa nosila noblesa a pohŕdanie. Mala svojho šofóra, vychovávali ju pestúnky, ona však bola príliš bystrá na to, aby ju ustrážili. A bola aj veľmi prefíkaná, keď chcela niečo dosiahnuť. Takto z nej vyrástlo rozmaznané arogantné dievčisko, ktoré si myslelo, že jej svet leží pri nohách a zem sa točí tak, ako si ona zaželá. Bolo len otázkou času, kedy narazí. A tak sa aj stalo. Prišila osudná chyba, ktorá ju vyradila z hry o bezproblémový život a bezpečné uplatnenie v kruhoch svojich rodičov. Po skončení vysokej školy si prácu hľadala pol roka. Takmer získala pozíciu medicínskeho reprezentanta. Na poslednú chvíľu si to však rozmysleli. A práve niekde v tomto období, keď už bola na dne a dosť zúfalá, ju oslovil Alex. Nebol síce z jej  „sorty“, ale vďaka svojmu povolaniu sa s nimi často stretával. Bol riaditeľom Kliniky chirurgie a hľadal si asistentku. Okrem iného sa v tom čase starala sa aj o návštevy, teda aj novinárov, ktorí boli na kliniku zvedaví. Pri jednej takej návšteve sa zoznámili. Keď neskôr po páde režimu Alex založil súkromnú kliniku Medimir, bolo úplne prirodzené, že v nej miesto dostala aj Uljana.

Sergej si zhlboka povzdychol – snáď bude mať čoskoro príležitosť jej to vysvetliť. Teraz ale na to myslieť nebude. Otočil sa na druhý bok s tým, že už ide spať.

„Ďalši sa nevrátil“, ozvalo sa do ticha.

„Čo hovoríš?“, opýtal sa nechápavo cez plece. Nerozumel celkom dobre.

„Hovorím, že ďalší z našich sa nevrátil“, odpovedal Míša zdanlivo ľahostajne.

Sergej sa posadil tak rýchlo, až ho takmer seklo v krížoch.

„Čože? A kedy sa stalo?“, v jeho hlase bolo počuť napätie a rozrušenie.

„Zrazilo ho auto v tej novej nóbl štvrti. Boli tam aj policajti, ale nie kvôli nemu. Niekto tam podrezal nejakého mladého doktora vraj. Jeho tam videli motať sa okolo tesne predtým“, súkal zo seba pomaly Míša.

„A? Čo sa stalo potom?“, nedočkavo sa pýtal Sergej.

„Neviem, napitý bol vraj ako čík. Možno zaspal na ceste, možno ho zachytilo auto, ktovie. Šofér ušiel. A vieš – kto už len bude kvôli ožratému bezdomovcovi naháňať vinníka. Určite si vydýchli, že je o jedného príživníka menej“, s trpkosťou v hlase povedal Míša.

„A ako vieš, že sa nevrátil?“.

„Mám svoje zdroje. Odviezli ho do Moskovskej štátnej, ale tam už nie je. A medzi našich sa nevrátil. Viac neviem. Idem spať.“

„Dobrú noc“, povedal mu neprítomne Sergej a snažil sa nájsť súvislosť medzi týmto príbehom a príbehom, ktorý ho vlastne priviedol sem, ku kanálu pod mostom a ktorý mu nakoniec skomplikoval život, v ktorom zatiaľ viac strácal, ale veril, že pre dobrú vec:

V onen večer musel ísť na pohotovosť po tom, čo si pri volejbale poriadne vyvrtol členok. Podopieraný kamarátom Maximom, ešte v prepotenom tričku prišiel do čakárne, kde bolo pred ním aspoň 15 ľudí. Odfúkol, prevrátil očami a chcel sa otočiť a odísť. Ostrá bolesť v členku a Maxove dôrazné paže ho ale posadili na lavičku. Chvíľu sa rozprávali, občas pozorovali ostatných čakajúcich a tipovali, čím sa kto asi živí. Maxim stihol prečítať všetky nápisy na nástenkách, pozbieral všetky letáky na vitamíny, probiotiká, zázračné pastilky proti bolesti hrdla a iné pamflety, ktoré sa vás snažili presvedčiť, že ak si práve ten ich jediný správny produkt nekúpite, zaručene zgegnete, ak aj nezgegnete,  tak sa aj tak nevyliečite a ostanú vám hrôzostrašné trvalé následky. Boli asi šiesti v poradí, keď zaregistrovali rozhorčenú babičku, ktorá veľmi razantne kričala na pána na inormáciách:

„Akoto, že ho neviete nájsť v tej mašine? Priviezli ho sem predsa pred týždňom. Hľadajte ešte raz“. Pán za okienkom jej niečo hovoril, ale cez sklo ho nemali ako počuť. Mohli si len domýšľať podľa reakcií dotyčnej dámy.

„A čo je vás do toho, kde ja som bola celý týždeň! Ja mu nie som žena. A Vám to ja na nos vešať nemusím!“, pokračovala rovnako rozhorčene. „Zavolajte mi sem nejakého doktora. Nemohol sa len tak stratiť.“

Po chviľke, kedy jej pravdepodobne informátor čosi hovoril, dodala:

„Viem to od jeho kumpánov. Boli tam, keď poňho došla sanitka. Vraj sa spil, padol a udrel si hlavu. A toto je najbližšia nemocnica, kam inam by ho asi viezl?“

Sergej s Maxom sa na tom celkom zabávali. Dedko zjavne vytešený, že babka vytiahla päty z domu, zašiel za kamošmi na sto gramov vodky a trochu to prepískol. Pobavilo ich ako babka oduševnene za dedka bojovala.

„Kovaľov. Ivan Kovaľov“, počuli ju ešte povedať veľmi nahlas a pomaly.

Potom tam prišiel lekár, zobral babku bokom a čosi jej vysvetľoval. Babka krútila hlavou, hromžila paličkou, ale nakoniec to vyzeralo, že sa všetko vysvetlilo a pobrala sa von.

Potiaľto to bola len úsmevná príhoda, ktorú mohol Sergej rozprávať na večierkoch na pobavenie hostí. To sa ale zmenilo v momente, keď začul slová lekára vracajúceho sa od babky, ktoré povedal do telefónu:

„... musím ísť rýchlo do Medimiru ...“ ešte začul slovo ‘problém‘, ale viac už nezachytil, lebo chlapík rýchlo kráčal preč. Sergejovi sa rozbehli mozgové závity na plné obrátky. Čo také môže môže mať spoločné stratený opitý dedko so súkromnou klinikou (plastickej) chirurgie? Bolesť-nebolesť, vyskočil z lavičky a dal sa skákať na jednej nohe von z budovy. Otočil sa ešte na Maxa: „Sadni si na moje miesto, hneď som späť!“, a už ho nebolo. Max len nechápavo krútil hlavou, ale sadol si na Sergejove miesto, ako mu povedal.

Keď už bol pred budovou, zakričal na babku:

„Babi!“, bože, len nech nie je nahluchlá, hovori si sám pre seba. Babka nič. „Babi Kovaľova“, skúsil. Fungovalo. Babka zastala, prudko sa otočila a zarazene pozerala smerom k človeku, ktorý na ňu zakričal. Stála tam bez pohnutia, kým Sergej ku nej doskákal.

„Ja nie som Kovaľova“, povedala stroho.

„Ja viem“, odpovedal Sergej. „Počul som vás na chodbe. Prepáčte, ale čo vám nakoniec povedal ten lekár?“, pýtal sa a v očiach mal takmer detskú nedočkavú zvedavosť.

„A vy ste kto, že sa tak pýtate, ha?“, nedala sa babka.

„Ach, prepáčte, som novinár. Sergej“, povedal podávajúc jej ruku.

„Nevyzeráte“.

„Viem. Ale ktorý iný blázon by s vyvrtnutým členkom skákal za vami na jednej nohe?“, skúsil na ňu trocha humoru. Minulo sa účinku.

„Vraj ho museli previezť do inej nemocnice, ak sa oňho týždeň nikto neprihlásil. Nevedel isto. Vypýtal si telefónne číslo, že mi zavolá, keď to zistí.“

„Zaujímavé. Dáte aj mne na seba telefón? Som zvedavý, ako to dopadne. Mohol by byť z toho článok“, hovoril, ale babka naňho pozerala stále rovnako nedôverčivo.“Mohli by ste si tak niečo zarobiť“. Babka trochu ožila.

„Nemám telefón“, povedala.

„Ale veď...“, nechápavo na ňu pozrel Sergej, „veď ste hovorili, že ste ho dali tomu lekárovi“.

„Nedala. Povedala som mu to, čo vám. A že sa za ním zastavím zajtra“.

„A kde, ako vás teda nájdem?“, neprestával sa diviť.

Babka sa otočila a ukázala prstom smerom k mostu: „Tam pri moste je taký pľac vedľa kanála. Tam ma nájdete ak budete chcieť“, dodala a bez rozlúčenia sa otočila a odkráčala.

Po čase za babkou zašiel. Dedko sa nevrátil ani sa nenašiel. A potom ho už nikto ani nehľadal.

Xxxx

Práve som otvárala dvere od nášho bytu, keď sa mi rozdrnčal telefón.

„To musí byť dar, zavolať práve vo chvíli, keď nemám ani jednu ruku voľnú“, povedala som nahlas.

Zhodila som teda tašky s nákupom, ktorý som ešte po ceste urobila, na zem a hekticky prehrabala kabelku, kým som našla ten rinčiaci aparát.

Číslo ma najprv zarazilo – bolo príliš dlhé a neznáme. Potom mi svitlo, že to mi isto volá Igor z Moskvy. Natešene som prijala hovor:

„Počúvam“, povedala som trochu líškavo.

„Dobrý deň Eva“, prehovorilo na mňa sluchátko. „Pri aparáte Uljana, môžem vás na chvíľu vyrušiť?“

„Ale zaiste“, povedala som trochu rozladene.

„Viete, stala sa taká nepríjemnosť“, začala opatrne. „Igor, váš manžel, sa stal obeťou prepadnutia“.

„Preboha. A čo sa stalo? Je v poriadku?“, pýtala som sa v domnení, že ho snáď len okradli, a potrebuje nejaké veci z domu.

„Nie celkom. Momentálne leží v štátnej nemocnici na JISke. Páchateľ ho poranil na krku, takže ho hneď operovali. Operácia dopadla dobre, pár hodín po nej normálne komunikoval. Dopoludnia sa však jeho stav zhoršil a upadol do kómy“, tentokrát už bez okolkov vyjavila celú pravdu.

„Bože, to nie je možné. Dostane sa z toho?“, pýtala som sa, ale vážnosť situácie mi ešte asi nedochádzala.

„Neviem vám povedať. Nie som lekárka. Bolo by dobré, keby ste pricestovali čo najskôr“, v Uljaninom hlase pocítila naliehavú presvedčivosť.

„Skúsim si to zariadiť“, odpovedala som automaticky, ale reálne som si nevedela predstaviť, ako bude reagovať šéfka na správu, že nielenže nesedím v lietadle s turistami, ale že na zájazd ani nedorazím. Bože, čo mám robiť?“. „Prosím, môžem vám priebežne volať, ako sa má Igor“, poprosila som ešte, ale to už moja šedá mozgová kôra kmitala a snažila sa nájsť spôsob, ako toto celé zvládnuť.

„Iste. Ak to budem vedieť“, odvetila nezúčastnene Uljana.

„Ďakujem. Dovidenia. A, ďakujem za zavolanie“.

„Majte sa“.

Zožila som a so zvesenými ramenami som ostala stáť v chodbe. Bojovala som v sebe s pocitom zodpovednosti za firmu, ktorá ma doposiaľ živila a s istotou, že moje miesto je teraz pri Igorovi. Veď čo keby ... nie, nie, tú hroznú myšlienku som si radšej ani nepripustila, no jej závan mi stačil vytlačiť slzy až na okraj kanálikov.

Neviem, ako mi ten nápad skrsol, ale prišlo mi to ako možné východisko. Zdvihla som zo zeme telefón, ani som si nevšimla, kedy mi z ruky vypadol a našla v zozname meno, v ktorého pomoc som dúfala. Keď sa na druhej strane ozvalo:“Prosím“, spustila som na jeden dych:

„Dobrý deň Zuzka. Tu je Eva Tarasovičová. Spomínate si? Stretli sme sa na zájazde v Škótsku. Chcem vás poprosiť o pomoc“.

 

145 hlasov z 466 celkom

čo je 31%
Objednať knihu

Pridali sa aj známe osobnosti:

Napíšte nám odkaz:

Návrhy na zlepšenie stránky, odkaz organizátorom, nahlásenie chýb, atd.




Chcem vedieť novinky:


Ak sa Vám páčila aktuálna kapitola, mohli by Vás zaujímať aj tieto knižky:
Andrea Coddington
Stephenie Meyerová
Dominik Dán