Autor:

Anonymizovaný používateľ

Obľúbená kniha:

Torey L. Hayden - Spratek

Ovládla ma bezmocnosť. Bola som zmätená, zlostná a smutná. Tak veľmi som túžila byť pri Igorovi a čím viac som si to uvedomovala, tým väčšmi som prepadala zúfalstvu z neprekonateľnej diaľky, ktorá medzi nami stála. Napriek tomu, že som sa dovolala Zuzke, ktorá ma v práci zastúpi, letenku sa mi zabukovať nepodarilo. A teraz tá kazeta!

Bola som celá roztrasená. Ruky sa mi klepali, nohy podlamovali. V takomto stave som domov ísť nemohla. Ľahla som si na posteľ v Reného spálni. Zakryla som sa perinou presne tak, ako ma zakrývala Božka, keď som bola ešte malá. Po krk. V hlave mi vírili myšlienky a udalosti, ktoré sa za posledné dva dni zomleli ako čierna zrnková káva. Pri pomyslení na Igora mi stekali slzy po líci a zmocňoval sa ma strach z nepoznaného. V tejto chvíli som naozaj netušila, ako nám táto skutočnosť zasiahne do života. A v tom som zaspala.

Ráno je múdrejšie večera, aspoň tak sa to zvykne hovoriť. Strach, zúfalstvo i plač mi zvierali žalúdok, ale bola som odhodlaná využiť tento deň naplno. Kazetu, ktorú som si od včera pozrela tuším už desaťkrát, mi vŕtala v mysli.  Bolo na nej príliš veľa osôb. Nemárnila som čas a cez dôkladne poupratovanú Reného obývačku som si to namierila rovno do chodby. Tam, na mahagónovej vešiakovej stene, hneď vedľa prechodných jesenných búnd a topánok, som mala položenú kabelku. Vysypala som ju na dlážku. Hrabala som v nej ako zmyslov zbavená, akoby to bola posledná minúta, ktorá ma delila od pravdy. „Do čerta! Na čo sú mi toľké haraburdy v jednej kabelke?“, pýtala som sa samej seba.  ... Kefa na vlasy, šatka na krk, sponky také aj onaké, neidentifikovateľné tabletky, alpa... a zatiaľ môj jediný dôkaz. Pre niekoho zdrap papiera, pre mňa desať riadkový článok o nehode, ktorú zapríčinil mladík pod vplyvom alkoholu. Pri nehode zomrela mladá žena a okolnosti tragédie zostávajú nejasné. Žiadni svedkovia, žiadne dôkazy, nič. To na ňom stálo.

Teraz mi je už jasné, že to bol podvrh. Veď na kazete, ktorá je ešte stále vložená v Reného videokamere, zreteľne vidieť Igora, nebohú Martu B., pre mňa neznámeho chlapa na zemi i akúsi noblesnú dámu, ktorá za ním načahovala ruky a môjho dobrého, teda dobre falošného kamaráta Petra. A čím dlhšie som nad tým uvažovala, tým som si bola istejšia, že ďalšou osobou musel byť kameraman.

Veci mi akosi začali do seba zapadať. Už chápem, prečo ma Peter znenazdajky vylákal na kávu, len čo Igor zmizol z dohľadu a odletel do Moskvy. Varoval ma,  aby som sa nešťúrala v policajných správach a nezisťovala veci na  vlastnú päsť a či chcem, alebo nie, musím priznať sama pred sebou, že sa ku mne správal ako chrapúň. A to ma ranilo.

Narýchlo som nahádzala vyhádzané veci späť do kabelky, navliekla som na seba rifle a tričko zo včerajšieho večera, popravila som posteľ, vybrala kazetu a odložila kameru na jej pôvodné miesto. Na znak toho, že som za sebou naozaj zamkla, som opakovane stlačila kľučku na dverách. Dvere nepovolili, a tak som smelo vykročila do ulíc.

XXX

S menšími bolesťami hlavy, ale predsa, Barón priletel na Slovensko. Ukrýval sa v jednom zo svojich sídiel. Jeho lokalita nateraz zostáva utajená.

Túžba stretnúť sa po rokoch s Ninou, s tou Ninou, ktorá kedysi bola jeho milovanou živou hračkou, bola silnejšia, než na neho vydaný zatykač. Nevedel sa totiž zmieriť s myšlienkou, že Alex po nej pátra za jeho chrbtom a on vôbec netuší prečo. Našťastie to teraz môže zistiť sám, pretože paradoxne, jeden z Alexových ľudí – Ivan Kovaľov mu prezradil, v ktorom ústave sa nachádza.

„Počúvaj ma, chlapče! Som tu a nechcem mať žiadne problémy, dúfam, že ti to je jasné“, ráznym hlasom oznamoval Barón túto informáciu do telefónu.

„Jasné. Všetko ide podľa plánu,“ odpovedal Peter.

„Mám to pod kontrolou, včera som sa napichol na Evu a už mi nič neunikne,“ ešte dodal.

„Si neschopný a robíš chyby. Dávaj si pozor, aby ťa nestáli miesto alebo život. Ešte ti zavolám, a nesnaž sa ma podraziť,“ povedal a zložil.

Peter znervóznel a ťažko lapal po dychu. „Do riti! Na čo sem zas prišiel? Zbytočne na seba upozorňuje,“ rozprával sa sám so sebou. Na osudnú nehodu už asi nikdy v živote nezabudne. Radikálne mu totiž zmenila život. Od základu. Od toho času sa stal poslušným panáčikom v hre, ktorej nerozumel ani on sám. Vedel, že vzniknutú situáciu musí riešiť, ale telefonátom s Barónom sa vyhýbal ako sa len dalo. Čoraz častejšie si uvedomoval, že doteraz vykonával každý jeho rozkaz a myšlienka nesplniť čo prikázal mu nivočila nervy.

No pre Petra je viac než len kľúčovou postavou. Aby ho v práci povýšili za odhalenie nelegálneho pašovania a obchodovania s bielym mäsom a aby konečne zistil, prečo jeho otec v base náhle zomrel, pretože sa neuspokojil s myšlienkou, že spáchal samovraždu, musel prekročiť vlastný tieň a rozohrať hru na dve strany. Ako sa zdá, z poctivého človeka sa stal policajt, ktorý pre osobný vyšší princíp je ochotný znížiť sa na spoluprácu so zločincom. Otázkou však zostáva, dokedy.

XXX

Konečne ho dostal. Brezina sa už viac nenadýchne. Už ho viac nebude iritovať jeho ľúbostný vzťah k žene, ktorá mala patriť iba jemu. V tichosti sa Alex, sediaci na koženej, otáčacej stoličke v jeho kanclíku, tešil zo svojho „úlovku“. „Bezchybný ochranca“, takýmto pomenovaním Alex častoval Brezinu, keď o ňom hovoril vo svojich kruhoch. Konečne mu všetko vychádza podľa plánu. Brezina ho doviedol k Igorovi a od Ivana Kovaľova sa dozvedá najnovšie správy o Nine. To však ešte netušil, že v Medimire sa informácie šíria rýchlosťou blesku.

Rozhovor s Barónom bol však v nedohľadne, nikto netušil, kde sa práve nachádza. Alex našiel na svojom stole akurát ceruzkou naškrabaný odkaz, že sa za ním zastaví neskôr. Nevadí. Tento čas využije v prospech seba. V konečnom dôsledku mu Barón svojím odchodom pomohol. Alex tak má dostatok času na to, aby zinscenoval ďalšie podrobnosti svojho útoku. Škoda, že pred niečo vyše rokom mu to nevyšlo. Vraj nešťastná náhoda! Tomu by sotva niekto uveril.

Alex sa cielene a úmyselne snažil zbaviť svojho nepohodlného spoločníka. Baróna. Je pravda, že v čase založenia Medimiru to bol práve on, čo mu podal pomocnú ruku, keď  mu  banky odmietli poskytnúť taký veľký obnos peňazí, ale už vtedy vedel, že to nebude zadarmo. Dlh narastá zo dňa na deň a Alexa už prestáva baviť hrať sa na kocúra a myš. Neustále príkazy, zákazy a delenie sa aj o to najcennejšie, čo v živote mal – o Ninu. Vymyslené to mal dokonale.

V aute sedel Igor, Barón s Uljanou a Marta. Niečo sa však vymklo z rúk. Alex dobre vedel, že Marta je dobre utajovanou dcérenkou Brezinu a Niny, ale zomrieť mal Barón, nie ona. A Uljana bola len nástraha. Naivná, modrooká blondína, ktorá do Medimiru nastúpila s utkvelou predstavou, že „zachráni svet“. Neskoro pochopila, že urobila osudnú chybu. Ak to vôbec niekedy pochopila.

Keďže plán nevyšiel, všetko sa zvalilo na Igora. Bola to najjednoduchšia cesta, ako za sebou zmazať stopy a nevyvolať rozruch. A teraz je mŕtvy aj Brezina. Všetci, ktorí sa mu stavajú do cesty,  skôr či neskôr idú z kola von. Presne tak ako v tej nevinne - detskej riekanke. Aké poetické.

XXX

Eva do Edinburgu nepriletela ani dnes. René si tak musel poradiť celkom sám. Konečne tak bude môcť oprášiť svoje dlhoročné skúsenosti a vyskúšať si Evinu profesiu so všetkým, čo k tomu patrí. Práca šoféra mu doposiaľ vyhovovala, ale teraz bude musieť načrieť hlboko na dno svojich možností i síl a dokázať sebe, Eve a ich spoločnej šéfke, že na to má.

Šarmantný a stále slobodný René je vo svojej snahe stať sa uznávanou a obdivovanou hviezdou naozaj nevyčerpateľným zdrojom energie. Aj pre ženy má veľké kúzlo, avšak každý vzťah je už dopredu predurčený na zánik. So žiadnou ženou nemal dlhodobý vzťah postavený na láske, okrem príťažlivej Simony. Aj to len do chvíle, kým mu neoznámila, že spolu čakajú dieťa. René bol spočiatku poriadne prekvapený a zaskočený, keď sa však novou rolou nechal chvíľu unášať a predstavoval si seba ako otca, rozhodol sa byť pri všetkých veciach, ktoré s tehotenstvom súvisia. Ani v tejto životnej etape však dlho nevydržal. Všetko sa pokazilo vo chvíli, keď išiel so Simonou na sono. Priamo v ordinácií gynekológa sa začali dohadovať o tom, aké meno a priezvisko bude ich dieťa mať. Človek by neveril, aké veci dokážu vyjsť najavo pri tak malichernom „probléme“. Stačilo to však na to, aby mu Simona, v čase keď krátko nato o svoje dieťa prišla, vrátila snubný prsteň.

Dnes vstal pomerne skoro. Chcel mať dostatok času na prípravu a bol odhodlaný všetkých presvedčiť, že Evu dokáže plnohodnotne zastúpiť. Skôr než k tomuto alternatívnemu riešeniu došlo, sa znenazdajky pred dverami Reného izby objavila Zuzana.

„Prepáč, že ruším tak skoro ráno. Asi som ťa zobudila. Ale, v noci mi volala Eva a požiadala ma, aby som ti pomohla a robila sprievodkyňu za ňu,“ pomaly zo seba vysúkavala.

„Čo? A prečo nevolala mne? Ako si to predstavuje? Veď nemáš na to potrebnú kvalifikáciu!,“ rozhorčene počas dialógu rozhadzoval rukami René.

„To isté som jej povedala aj ja. Ale nemusíš sa báť, angličtinu ovládam plynulo a ostatné veci sa dokážem naučiť. Eva sa ti snažila dovolať, ale mal si vypnutý mobil.“

„Máš pravdu, vybil sa mi a nechcelo sa mi v noci hrabať v kufri a hľadať nabíjačku,“ spomenul si a obhajoval sa René.

„Zuzi, nemám nič proti tebe, ale neviem, ako na to zareaguje šéfka. Zavolám najskôr Eve a zistím, čo sa s tým dá urobiť,“ neisto poznamenal.

„Hm... neviem, či ti Eva zodvihne. Igor upadol do kómy. Cestuje za ním,“ smutným hlasom povedala Zuzana.

„Čo? Kóma? Do riti! Čo sa stalo?,“ zasypal ju ďalšími otázkami.

„Viac naozaj neviem,“ ukončila tento rozhovor Zuzana a vzápätí z miestnosti odišla.

Reného nutkanie zavolať Eve prerušil len akýsi vnútorný nepokoj, a tak sa nateraz rozhodol, rozhovor s Evou odložiť. Jediné, na čo sa v tejto chvíli musel sústrediť, bola hŕstka poznávania chtivých turistov.

Reného presvedčovacie metódy po chvíľke váhania na šéfku zabrali, a tak počas šoférovania Zuzana zahltila turistov pár slovami o Edinburghu, ktorý je druhým najväčším škótskym mestom po Glasgowe. Pochopiteľne, o Škótoch by sa dalo s trochou zveličovania povedať, že im celý svet krivdí. Určite to nie sú len držgroši, ako sa o nich traduje, ale priateľskí a pohostinní ľudia. Škótsko, to nie je len Lochnesské jazero, vysočina a chlapíci v sukniach hrajúci na gajdách. Je možné nájsť tu nádherné zámky a hrady, prastaré opátstva, úžasné ostrovy či predhistorické vikinské osídlenia.

Zuzana si naozaj počínala skvelo. Niektorí ju počúvali s otvorenými ústami, iní si prehrávali na DVDčku slovenský filmový trhák „Chuť leta“ alebo len tak pozerali spoza okna počúvajúc najnovšie cédečko od Kataríny Knechtovej. Prvý deň cestovateľského menu zakončili výnimočnou večerou. Veď ako inak. O Reném je už dávno známe, že okrem toho, že ho mnohí označujú za menej bystrého, neskutočne miluje jedlo a nezáväzné flirtovanie.

Z kuchyne sa valil príjemne zvláštny pach haggisu, čo je typické národné Škótske jedlo, niečo podobné, ako naša jaternica. Škótske osadenstvo kuchyne mali všetci možnosť pozorovať priamo pri varení. Sledovať mužov v tradičných škótskych kiltoch, pod ktorými vraj praví Škóti nenosia vôbec nič, pri podávaní haggisu a lepení tunajších pirohov, bol zážitok. Jedna zo Škótok, akoby čítala myšlienky hladných turistov, zdvihla svojmu kamarátovi túto zaujímavú časť škótskeho kroja a turisti na čele so Zuzanou sa mohli presvedčiť, že Škóti si pod kilt predsa len niečo obliekajú. V tomto prípade to boli klasické mužské boxerky. A tak tradičná národná večera prerástla v obrovský smiech. Večer, keď všetci zaľahli do svojich izbičiek, René zaľahol tiež. Únava po vyčerpávajúcom dni a myšlienky na trpiacu Evu ho premohli na plnej čiare. Zaspal.

XXX

Barón podozrieva Alexa, že koná za jeho chrbtom a podráža ho. Nasvedčujú tomu aj dôkazy, ktoré sa mu podarilo za ten čas zozbierať. Aké úbohé a okaté. „Škoda, že Alex ešte nepochopil, že peniaze majú moc,“ posmešne si vzdychol Barón, cestou do sanatória.

Dobre vedel, čo robí. Mafiánske taktiky mal už za tie roky naozaj v krvi. Už v čase autonehody Igora Tarasoviča ich preukázal v plnej miere. A využil pri nej aj fakt, že Igor si z nehody nič nepamätá. Pravdepodobne to spôsobil náraz a tým Barónovi zahral do karát a to aj napriek tomu, že sám bol chvíľu ohrozený na živote, pretože bezprostredne po nehode sa na chvíľu ocitol v bezvedomí. Chopil sa príležitosti a aj za neskutočne krátky čas sa dokázal spiknúť so službukonajúcim policajtom. Súhra náhod alebo anjel strážny v podaní Uljany, ho však rýchlo prebrali. Vďaka nej sa mu podarilo aj neviditeľne dostať späť do Moskvy.

Petra si na svoju stranu naklonil veľmi rýchlo. Sľúbil mu lepšie pracovné miesto a priamočiare povýšenie. Aby si to nerozmyslel skôr, ako ponuku vôbec príjme, poistil si ho aj tým, že zistí dôvod samovraždy jeho otca. Jediné, čo od neho očakával, bolo sfalšovanie policajnej správy a zmazanie jeho prítomnosti na tejto nehode.  Nikdy tu nebol, nikto ho nevidel. To bolo podstatné.

Po nehode sa všetko zomlelo veľmi rýchlo. Náraz bol príliš prudký a krv sa valila zo sedadla spolujazdca. Igor, ešte v ošiali šoku pomohol vytiahnuť nehybné telo dievčiny a v tom sa to stalo. Prepadol beznádeji. Zo šoku sa prebral až v nemocnici. Pamäť mu ovládol rýchly tok udalostí, ktoré zažil, a fakty skladal len z chabých útržkov. A skladá ich dodnes.

Do sanatória dorazil krátko pred zotmením. Nič nehovoriaci odev, falošné doklady i meno, ho dostali až k Nininej posteli.

„Nina,“ oslovil ju človek, ktorý sa s ňou dlhé roky zahrával.  Odpovede sa nedočkal. Nina na chvíľu spozornela, ale vzápätí odvrátila zrak a monotónne sa hojdala v koženkovom kresle.

V ústave, kde sa lieči na Alzheimerovú chorobu, pochopiteľne nie je sama. Bolo to ťažké rozhodnutie. Pre Igora. Ako milujúci syn veľmi dlho zvažoval možnosť postarať sa o svoju matku v domácom prostredí. O to zvlášť, že ako lekár dobre vedel, čo toto ochorenie znamená a ako sa bude vyvíjať. Spočiatku sa to dalo vydržať, reagovať na neustále sa opakujúce otázky, či stále rekapitulovanie toho, čo sa stalo včera. Až postupom času Igor žasol nad neschopnosťou svojej matky, zapamätať si úplne jednoduché vety. Čoraz častejšie bola nevrlá a podozrievavá, neustále obviňujúca svoje okolie. A bolo rozhodnuté.

Ako úspešný plastický chirurg, ktorý si nevedel spravodlivo zadeliť čas medzi rodinu a prácu, chodieval za ňou len sporadicky. Ani Eva nebola o nič zodpovednejšia. Aj keď vedela, že Margaréta prežila ťažký život, nevedela s tým nič urobiť. Ale aspoň prejavila na jej adresu ľútosť.

„Ty suka! Tak tu sa po celý ten čas ukrývaš. Myslíš si, že ti toho tvojho Alzheimera niekto uverí? Mňa neoserieš, to si píš,“ vyštekol zo svojej mafiánskej papule Barón.

Zosmutnela. Vrásky na tvári sa jej zmraštili, plecia ovisli a úsmev ustrnul. Hojdala sa však v jednom tóne s tikajúcimi hodinami, ktoré mala zavesené uprostred izby, tesne nad posteľou.

„Prekazila si mi všetky plány a ušla si s tým chudákom. Pobehlica,“ s krikom rinčal okolo nej. „Ale počúvaj ma zlatko, mňa nikto nedostane!“ Počas monológu sa premiestnil k dverám. Venoval jej ešte jeden letný pohľad, otočil sa chrbtom k nej až napokon vykročil.

V tom začul: „Len aby... Bashir!“

„Len aby.“