18. a 19. kapitola | Slovensko píše román | Slovensko píše román


Prvý slovenský spoločný román
Prináša Martinus.sk
Čítať román

Ste tu prvýkrát?

Čo je Slovensko píše román?
Projekt, v ktorom spoločne píšeme online román. Každý z vás sa mohol zapojiť.

18. a 19. kapitola

zverejnená 01. októbra 2009
Autor:
Obľúbená kniha:

Osemnásta kapitola

Aj Peter mal svoje zdroje. Možno si Barón myslel, že je len hlúpy pochôdzkár, no aj Peter mal ako policajt isté kontakty. Počas niekoľkých Barónových návštev si celkom dobre pokecal s niektorými členmi jeho súkromnej ochranky a ako to už v takej brandži býva, „silní chlapi“ hľadajú akúkoľvek možnosť na sociálne vyžitie. Presnejšie, posedenie pri pive.

Petrovi bolo oznámené, že Barón má priletieť dnes a nech sa pripraví, ak by od neho šéf niečo chcel. Nejaké nové správy, novinky ohľadom Igora a Evy a tak... Prostredníctvom telefónu mu to oznámil jeden z členov Barónovej ochranky, Nikolaj.

Inokedy by sa táto schôdzka nedala uskutočniť, no dnes sa Barón rozhodol, že do sanatória pôjde sám, celkom ako obyčajný človek, aby nevzbudil pozornosť a ochranku si tak nechal v jednom z bytov, ktoré si permanentne prenajímal v každom väčšom meste. Peter to, prirodzene, nevedel, no Nikolaj, s ktorým sa zoznámil pred vyše rokom, ho pozval na pivo. Keďže má na chvíľu čas... a Peter zacítil príležitosť na odplatu.

„Dlho sme sa nevideli,“ poznamenal Peter, sediaci pri stole v jednom z podnikov na hlavnej a mimovoľne pozeral na Nikolaja, ktorý si objednával už tretí pohár piva. „Ako sa máš?“

„Ále.., ujde to,“ odvetil mierne podnapitým hlasom a tupo sa zahľadel na čašníčku, obsluhujúcu pri vedľajšom stole. „A ty?“

„Fajn... Čo Barón?“ Peter jeho otázku obišiel a radšej smeroval rovno k veci. Obával sa o čas, keďže netušil, ako dlho bude Barón v sanatóriu a či Nikolaja neodvolá k sebe. Musel sa preto pýtať na to, o čom sa nikdy predtým rozprávať nechcel. O Barónovi.

„Ále, fajn, žije si...,“ Nikolajovi sa odgrglo a čašníčka naňho pozrela dosť zhrozene, keď tretí pohár stiahol ako nič a veľkou dlaňou na ňu mával o ďalší.

„A kšefty?“

„Idú, idú...“

„Ešte stále uniká?“

„Pred čím?“ neprítomne naňho pozrel a prestrašenú čašníčku so štvrtým pohárom tľapol po zadku až nadskočila. „Ach, slovenské ženy sú najkrajšie...“

„Čiže zákon ho ešte nechytil, čo?“

„Héj, čo sa stále motáš okolo Baróna...? Načo ho vláčiš ešte aj sem, k takým pekným ženám!“ zaškeril sa na poblednuté čašníčky pri bare. „To nemáš tej práce dosť? Pokiaľ viem, tak ťa poriadne zamestnáva či nie?“ uchechtol sa.

„Daj si ďalší,“ Peter zbledol a dal mu aj svoj pohár, ktorý Nikolaj sfúkol ako malinu. „Zrejme ešte neodhalili jeho achilovu pätu, čo?“ pokračoval opatrnejšie.

„Nie, to nie,“ Nikolaj sa po ďalšom pohári zjavne ukľudnil a pravdepodobne mu toľko piva aj rozviazalo žalúdok. „Veď vieš, aj čert sa bojí svätenej vody, len treba zistiť, kde tá svätená voda je,“ na chvíľu si zafilozofoval a Peter bez mrknutia sledoval jeho pery. „Keby tí správni ľudia vedeli, kde sú skutočné dôkazy, dlho by si na slobode nepožil.“

„A kde sú?“ od napätia z neho vyletelo.

„To nemôžem, Peter. Aj keď si kamarát... Stratil by som džob,“ odgrgol si a chrbtom ruky si utrel ústa. „Šéfka by zavreli.“

„Ale... veď ja to nechcem na to, aby som ho udal,“ zaspätkoval Peter, ktorý si uvedomil, že v jeho priateľovi ostala ešte štipka zdravého rozumu, ktorú sa pivu nepodarilo vyplaviť. „Potrebujem to do správy.“

„Do správy?“ Nikolajovi sa začali krížiť oči.

„Hej, veď vieš, formality... Barón si na nich zakladá.“

„Hm, viem..., takže to chceš preňho?“

„A pre koho iného?“ Peter sa takmer akože urazil a uprene sledoval Nikolaja, ktorý otváral ústa ako ryba na suchu. „Hádam si nemyslíš, že by som...?“

„Nie, Peter, to to pivo,“ ospravedlňoval sa Nikolaj. „Ja viem... Ty mu nechceš zle. Ale keby sa polícia dozvedela, že pod pavilónom H v Medimire je tajný komplex, šéfko by skučal od nešťastia. Má tam vstupenku do pekla. Veď vieš.“

„Hej, viem,“ zaklamal Peter a svojmu priateľovi zobral nedopité pivo, ktoré do seba na jedenkrát otočil.

Karta sa obrátila... Nie Barón má jeho, on má Baróna!

 

XXX

 

Konečne, konečne, konečne...!- chcelo sa Sergejovi kričať, keď vzrušeným pohľadom prechádzal po celej databáze pavilónu H. Zdalo sa mu priam neskutočné, že sa mu sem podarilo dostať, že konečne nastal okamih, keď sa díva na výsledok svojej práce. Po tomto celé tie roky pátral. Pre toto sa vzdal svojho vzťahu s Uljanou.

Ale čo so sebou zobrať...? Čo? Veď všetko je tu tak dôležité...- roztraseným prstom sa dotýkal chrbtov nespočetných spisov a lačne ich hltal očami. Desiatky, čo desiatky, stovky, ba aj tisícky ilegálnych výkonov, materiál, ktorý by do väzenia dostal aj polovicu Moskvy, keby každý z týchto zločinov patril niekomu inému. No ono to tak nie je. Všetky, kompletne všetky nesú mená len dvoch. Dvoch mužov, ktorí si týmito zverstvami poriadne napchali vrecká.

Barón a Alex.

Sergej náhodne siahol do police a so štósom spisov sa posadil na dlážku. Pripadal si ako v nejakom horore, keď si čítal veci, ktoré ukrýval ten papier. Potreboval to čítať nahlas, aby to počul na vlastné uši, pretože inak by tomu neveril. Považoval by to za bláznovstvo. Ani v najlepších snoch by si nepredstavoval, že kaluž, v ktorej sú Barón a Alex namočení, je až tak hlboká.

Jeho rozochvený hlas sa niesol malou miestnosťou, chodbou, odrážal sa od plechových stien a hučal ako ozvena. Sergej len veril, že Uljana bola natoľko múdra, že to, čo oddeľovalo podzemie pavilónu H od ostatnej kliniky, zavrela. To, čím bol pavilón H utajnený, on netušil. Previezli ho sem pod ťažkou plachtou a len veľmi nejasne vnímal, čo sa okolo neho robí. Zachytil hlasy nejakých sanitárov, ako sa škriepia pre Medimir, potom pípnutie prijímacej rampy a nakoniec nejaký mužský hlas. Vravel, že si potrebuje súrne odbehnúť, ale ešte dnes sa vráti. Ponáhľal sa tak, že ho tu ani poriadne nezavrel.

A potom ho vydesila Uljana. Myslel si, že ho od šoku porazí, keď naňho zakričala od dverí, no krátko na to bol z jej neplánovanej návštevy šťastný. Aspoň sa s ňou stretol. To, že ju opustil, neznamenalo, že by ju prestal mať rád. Nie. On ju vlastne nikdy neprestal skutočne milovať a pokiaľ mal byť úprimný, tento pocit sa stupňoval tým viac, čím dlhší bol čas, čo od nej odišiel. Jeho srdce za ňou blaznelo.

No nie nadarmo došiel až tak ďaleko, vďačí len a len rozumu a niekoľkým náhodám, isteže. Ani Trója by však nepadla, keby sa v Odyseovej hlave nezrodila geniálna lesť, Trójskeho koňa a Sergej mal to šťastie, že on bol dva v jednom. Bol aj Odyseom, aj Trójskym koňom.

A tak sa dostal až do samotného srdca Medimiru.

Sediac na studenej podlahe listoval v spisoch a všetky fakty si čo najpresnejšie ukladal do pamäti. Jasné, vedel, že celú databázu sa mu obsiahnuť nepodarí, no taktiež ju ani nebol schopný celú odniesť. Na vyprovokovanie honu na Baróna a Alexa mu však postačí aj pár dôkazov z tejto obrovskej kopy. Jeho úlohou bolo teraz nájsť tie najpikantnejšie.

„Bavíš sa?“ miestnosťou sa rozľahol ľadový hlas a so Sergejom nadskočilo. Nebola to Uljana.

„Vy...“

„Môžem vďačiť len náhode, ktorá mi pracovnú schôdzku skrátila na polovicu. Inak by nám pacient vybrakoval knižnicu,“ zaškľabil sa Alex a postavil tak, že svojou mohutnou postavou zatarasil celé dvere.

„Za toto dostanete trest smrti,“ Sergej sa prebudil z prvotného šoku a s vedomím, že jedinou šancou, ako tu prežiť, bude Alexa nejako preľstiť, pokračoval. „Nikdy by som nepovedal, že páchate až takého zverstvá.“

„A kto si ty? Niekto dôležitý?“

„Som detektív,“ bez zachvenia odvetil Sergej.

„Detektív...!“ rozrehotal sa Alex a chytil sa za brucho, ktoré sa mu pri smiechu natriasalo. „A to má byť akože hrozba?“

„Bude, keď tieto dôkazy preniknú na verejnosť.“

„Keď preniknú..., ale to sa nikdy nestane,“ zamračil sa a hlas mu stvrdol. „Nepracoval som tak dlho na to, aby ma nejaký detektívik dostal pred súd. To si vyhoď z hlavy,“ zapraskal hánkami a zúrivo sa priblížil k Sergejovi.

„Mňa nezabijete..., to teda nie,“ Sergej si spisy založil pod košeľu a pomaly ustupoval, pričom jedným okom sledoval únikovú cestičku, ktorá sa zjavovala, ako sa k nemu Alex približoval. „Toto bude vrchol mojej práce.“

„Bohužiaľ sa ho už nedožiješ,“ odsekol Alex a vyhrnul si rukávy. „Zadusím ťa ako psa,“ zrýchlil a Sergej si nerád uvedomoval, že Alex je prinajmenšom dvakrát tak ťažký ako on a že ho tlačí k stene. Ak sa mu ho nepodarí nejako obísť, urobí mu z krku miesené železo.

„Prečo ste s tým začali?“ snažil sa ovládať svoj roztrasený hlas a hľadal každú možnosť, ako by zamestnal Alexovu pozornosť. „Prečo to páchate?“

„Prečo...? Barón s tým začal,“ odvetil Alex a na chvíľu sa mu na tvári objavil kyslý úškľabok. „Ty sa ho to však už nespýtaš.“

„Prečo ste sa s ním dali dokopy?“

„To ma tu chceš teraz vypočúvať?!“ zahrmel a pravou päsťou preťal vzduch tesne pred Sergejovou hlavou. „Nezdá sa ti, že si si vybral trochu nevhodnú príležitosť?“

„Koľkých ste zabili?!“ Sergejovi sa prudko zrýchlil tep a v zmätku sa mu roztriasol hlas. Alex ho tlačil do pasce.

„Nerátam to.“

„Ste vrah!“

„Už ťa mám plné zuby!“ skríkol Alex a ľavou päsťou zasiahol Sergeja do sánky. Stalo sa to v stotine sekundy, Sergej nestačil ani zareagovať a už ležal na zemi.

„Ty pes!“ pravou rukou ho Alex, ktorý sa zjavne dostával do amoku, schmatol za hrdlo a vytiahol ho k stene. Silno zafučal a jeho druhá ruka zasiahla Sergejov žalúdok. Sergej skríkol, no vzápätí mu nedostatok vzduchu preťal hlas a on ustrnul v zlomenej chrčiacej póze, nalepený na chladnú stenu.

„Zdochni!“ Alex ním trieskal o múr a z úst mu prskali sliny. „Skončíš ako biftek pre hlodavce... Au!“ skríkol a od bolesti, ktorá sa mu rozšírila rozkrokom, sa sklátil na kolená. „Ty sviniar!“

„Šia – le – nec,“ trhavo kašľal Sergej a pomaly sa plazil preč. Išlo mu roztrhnúť pľúca a medzi zubami cítil neskutočnú pálivú bolesť zmiešanú s krvou. Obchádzali ho mdloby, no jediná možnosť, ako to celé prežiť, bolo dostať sa čo najďalej od Alexa, ktorý od bolesti hrešil ako pohan. Ešteže mal Sergej už od detstva tak ostré kosti.

„Stoj!“ skučal Alex, keď mu Sergej zmizol za dverami a na chodbe sa ozvali náhliace sa kroky. „Stoj, ty .....!“

Sergej sa za seba neobzeral a bol by blázon, keby tak urobil. Z pier mu tiekla krv, hrdlo mu príšerne opúchalo a s každým ďalším krokom cítil, že sa mu ide čoraz ťažšie. Prestávali ho poslúchať nohy a kdesi v hlave cítil ešte doznievajúce účinky rohypnolu. Bolo mu zle, neskutočne zle a obával sa, že nedôjde.

„Stoj!“ za chrbtom započul vresk a následný výstrel. Automaticky sa prikrčil a s hrôzou zistil, že guľka ho minula. Zasiahla plynovú bombu na druhom konci chodby.

Dofrasa! Sergej naštvane zaklial a doslova kopal nohami, aby sa posúval ďalej. Choďte!- vo vnútri mu všetko vrieskalo a z posledných síl sa udržiaval pri vedomí. „Pomóc!“ zakričal, no bolo to zbytočné, pretože od okolitého sveta ho oddeľovalo ešte schodisko a polica knižnice. „Pomóc...“

Schody bral po troch a policu odsunul už polomŕtvy...

„Ty hajzel, ja ťa dostanem!“ z podzemia naňho hrmel Alexov hlas, odrážajúci sa od plechových stien a v sekunde sa chodbou prehnal výstrel. Ozval sa náraz na kov, Sergej si pri zaklapnutí police domyslel zvuk iskry a Medimirom otriasol neskutočný výbuch.

„Bože..., ja som to...,“ Sergej zalapal po dychu a od vyčerpania sa zviezol na zem. Posledné, čo si pamätal, bolo to, že dopadol na mäkký koberec v akejsi pracovni.

 

XXX

 

Barón odchádzal zo sanatória rozčúlený. Nič ho nie je schopné tak naštvať ako zistenie, že ani jeho moc nie je neobmedzená; že momentálne nemôže spraviť ani mäkké f pre to, aby zistil, v ktorom zo stoviek sanatórií sa nachádza Nina. A pritom sa na ich stretnutie tak nesmierne tešil.

„Bolo všetko v poriadku?“ náčelníka svojej ochranky sa po príchode do bytu opýtal rutinnú otázku a s opovrhnutím si prezrel jeho podnapitú tvár. „Ste v poriadku?“ zamračil sa so zistením, že jeho zamestnanci sa správajú ako malé deti. Že ich nemôže nechať ani na chvíľu osamote.

„Bolo.“

„Odchádzame. Smer Medimir,“ oznámil s hnevom v hlase a už si predstavoval jeho stretnutie s Alexom. Ten bude prekvapený, že prišiel tak skoro... a neohlásene.

 

XXX

 

Súkromné lietadlo vymenil po pristátí na letisku za vrtuľník a len čo vzlietli a jeho uši naplnil rytmický zvuk dvoch vrtúľ, pohrúžil sa do sledovania Moskvy. Ako malý, v dobe, keď ešte žil v sirotinci, si takýto luxus samozrejme nemohol dovoliť. Jediné, čo si vlastne dovoliť mohol, bolo o ňom snívať. A jeho predstavy na malého desaťročného chlapca boli mimoriadne bohaté. Veď už jeho prvé spomienky sa na viažu na ciele, ktoré by totálna väčšina ľudí nesplnila ani za dvadsať životov. A jemu, Barónovi, sa to podarilo za niekoľko desiatok rokov. On, Barón, bol proste unikát.

Už niekedy v tých časoch sa v ňom zrodila predstava o Medimire. Iste, vtedy si mnohé neuvedomoval, mnohému nerozumel, netušil, čo všetko je spojené so získaním kapitálu, moci a ľudí na vytvorenie takejto kliniky, no podstata v ňom žila už vtedy. A keď sa spoznal s Alexom, plány detstva sa priam bleskovo oživili a nadobudli nový a reálnejší rozmer. Ale, tak ako vtedy, podstata už existovala. Už od samého začiatku túžil reparovať ľudí. Prečo? Pretože jeho vlastní rodičia zahynuli pri autonehode a vtedajšia medicína nebola natoľko vyspelá, aby im pomohla. A preto, pretože sa po tejto nehode dostal do sirotinca- najhoršieho miesta na zemi, odvrhnutý ostatnou rodinou.

A odvtedy prešiel na druhú stranu. Na zlú stranu, čo sa však bežne stáva, ak vás to „dobro“ tak neskutočne sklame. Ak udupe aj posledný ideál.

Pri autonehode s Igorom prežil všetku tú hrôzu znova a plány, ktoré odkladal na nasledujúce roky, vykonal v nevýslovne krátkom čase. Medimir za posledný rok narástol všetkými smermi a klientela jeho tajného oddelenia sa rozrástla na celý svet. A preto potreboval aj Igora. Z čisto praktických dôvodov. Podľa mienky odborných kruhov patril skutočne k špičke plastickej chirurgie, no nebyť tej spojitosti s Ninou, iste by si naňho nespomenul. Nie. Rodinkárstvo predsa vládne všade.

Keď svoje plány ohľadom Igora oznámil Alexovi, čudoval sa, prečo to zobral tak pokojne a prečo bez väčšieho namietania pristúpil k tomu, aby ho zamestnali. Bez vstupných skúšok a odporúčaní niektorého z ruských plastických chirurgov. Vtedy však tomu nevenoval zbytočnú pozornosť a zaoberal sa inými vecami. Dnes však už vie...

Áno, čo dnes vie? Spomína si na deň, keď ušla Nina a aj na to, že krátko predtým ju pristihol s Alexom. Ona bola vyplašená a prebehla popri ňom ako bez života, on sa správal celkom prirodzene a malému pohybu, ktorý popri vysvetľovaní vykonával, on nevenoval mimoriadnu pozornosť. Pravdepodobne však mal.

Alex si zapínal rázporok.

„Všivavec!“ tresol rukou po oblom skle a muž, ktorý riadil vrtuľník, ho napomenul, aby dával pozor. „Da,“ odvetil mimovoľne aj keď inokedy by nikomu nižšieho postavenia nedovolil, aby ho nejako napomínal. Na to bol alergický.

Hnusný, falošný Alex. Znásilnil Ninu a Igor je pravdepodobne jeho synom. Barón si nebol stopercentne istý, ale veril svojej intuícii. Veď on s Ninou nikdy nič nemal a pokiaľ vie, tak jej otec mu ju predal ako pannu.

Alex je proste sviniar.

„Pristávame,“ oznámil jeden z mužov a kovová konštrukcia vrtuľníka sa dotkla strechy Medimiru. Barón bol konečne doma.

„Aký bol let?“ jeden z posluhovačov mu otvoril dvierka a pomohol mu vystúpiť. „Prebehlo všetko v poriadku?“

„Áno...,“ Barón stúpil na strechu svojej kliniky a už sa chcel nadýchnuť domáceho vzduchu, keď základmi otriasol výbuch. Nesmierny výbuch pod pavilónom H.

 

Devätnásta kapitola

 

„Čo to má znamenať?!“

„Ja netuším, pane!“ jeden zo zamestnancov zaskučal a prestrašene oblapil Barónove rameno. „Asi nejaký výbuch!“

„Čo to stvárate, preboha?!“ osopil sa naňho Barón a odstrčil ho od seba. „Výbuch? Kde?!“

„Mali by sme to preveriť,“ poznamenal člen ochranky stojaci rovno za jeho chrbtom a z puzdra vyťahoval zbraň. „Mohli nás napadnúť.“

„Napadnúť, blázon... To ste sa tu už všetci dočista pomiatli?!“ zrúkol a dezorientovane sa obzeral po plochej streche Medimiru, odkiaľ bol výhľad na veľkú časť Moskvy. V diaľke sa črtalo absolútne pokojné mesto, no Barón si pripadal ako v zlom sne. Akoby sa nevrátil domov, ale do bojiska, kam sa náhodou dostali aj jeho neschopní zamestnanci. A to všetko len pre jeden výbuch.

Výbuch.

Ale kde?- bezradne sa obzeral a v hlave si prehrával celú budovu. Čo mohlo spôsobiť taký výbuch...? Ktorý sektor mohlo tak zdemolovať, a pritom sa do povetria nevznieslo naviac ani zrnko prachu. Nič. Ani jeden jediný plameň aj keď základmi otriaslo akoby sa mala celá klinika zrútiť. Tak kde?!

Nie... „Nie...,“ Barón zhrozene zašepkal a každý zamestnanec so zdravým rozumom sa od neho v tej chvíli vzdialil. „Nie, to nemôže byť pravda... Tam nemohlo nič vybuchnúť... Veď som im prikázal, aby si dávali mimoriadny pozor..., aby pracovali absolútne opatrne... a nebadane. Nie!“

„Nie!“ skríkol na plné hrdlo a ako rozzúrený býk si to namieril ku schodisku, ktorým sa dalo vystúpiť na najvyššie poschodie. Pomaly prestával vnímať svoje okolie a jeho prestrašená myseľ sa začala sústreďovať len na jedno. Na miesto, ktoré bolo vrcholom jeho celoživotnej snahy. Na jeho najobľúbenejšie oddelenie, najobľúbenejšie... „Nie!“ odsotil jedného z ochrankárov, ktorý za ním klusal ako poslušný pes, otočil sa a s rozzúrenou tvárou na všetkých zvolal:

„Vypadnite!“- a v momente ustal akýkoľvek pohyb.

„Ale kto...?“ Barónove pery sa chveli, keď bežal dolu schodiskom a z celej duše si prial, aby sa jeho strašidelné predstavy nenaplnili. „Kto...? Kto len mohol byť taký neopatrný?“

Alex - prebleslo mu mysľou a pridal, pričom sa aj napriek svojej zavalitej postave hnal budovou ako šelma. Rozrážal dvere, vrážal do šokovaných pacientov, VIP oddelením preletel ako blesk a vôbec si nevšímal pohoršený krik jednej z „hviezd“, ktoré si tu liečili svoje narušené egá.

„Dofrasa... Alex!“ hučal na celé hrdlo, keď sa dostal do chodby, na ktorej bola pracovňa jeho partnera. „Alex, dopekla, čo sa tu deje...?!“

Šok.

Ako obarený zastal vo dverách pracovne a na malý okamih nedokázal pochopiť nič z toho, čo videli jeho oči. Nič. Len ticho stál a uprene hľadel na koberec pri polici, pri tajnom vchode do pavilónu H. A na toho muža.

Kto to je?

„Kto ste?!“ ako zmyslov zbavený k nemu priskočil a začal ním triasť. „Kto dofrasa ste a čo tu robíte...? Čo tu robíte?!“ triasol sa na celom tele a bez mihnutia sledoval tvár toho chlapa. Bola špinavá, napuchnutá a na krku ešte svietili odtlačky po niečích prstoch. Po piatich bielych prstoch, ktoré sa pravdepodobne ešte pred niekoľkými minútami zarývali do krku toho muža.

Och nie, môj pavilón...- zastonal Barón, ako v spomalenom filme vstal a pomaly sa rukou načahoval k polici..., a k tlačidlu, ktoré by mu otvorilo vstup. Hádam to nebude až také...

„Uljana, nerob to...“

„Uljana?“ Barónove prsty sa na polceste zasekli a priskočili k polobezvedomému chlapovi. „Čo s tým má Uljana? Kto ste?“ zatriasol ním a z muža sa ozval ťažký vzdych:

„Sergej.“

„Aký Sergej?“ horúčkovite ním triasol a v predtuche niečoho zlého sa z neho pokúšal vymámiť odpoveď. „Kto ste?!“

„Detektív...,“ Sergej prehltol a odtlačky po prstoch na jeho krku zahrali všetkými farbami. „Som detektív.“

„Detektív?!“ Baróna šokovane odhodilo a na sekundu sa naňho díval bez pohnutia. Potom vstal, schmatol veľkú vázu na Alexovom stole, kvety v nej zahodil a na Sergejovu tvár vyšplechol všetku vodu. „Aký detektív?!“

„Ste od polície...?“

„Nie..., hej, hej som,“ Barón prikyvoval ako zmyslov zbavený a vázu pustil na zem, pričom sa rozletela na stovky drobných kúskov. On však rinkot rozbitého porcelánu nevnímal, pretože v duchu tŕpol, čo mu tento muž povie. Ak niekto vie, že je tu, tak... Bude s ním koniec.

„Vravte!“

„Zistil som... Objavil som, čo sa tu deje... Nelegálne operácie a...,“ Sergej sucho zakašľal, pričom na všetky strany prskal vodu a rukou si pomaly šúchal zatvorené oči. „Našiel som ich záznamy, no vtedy ma prekvapil..., ten chlap... Alex.“

„Alex?!“ Barónom myklo a rukou sa oprel o ostrý porcelán, ktorý mu na dlani zanechal krvavé stopy. „Čo ste s ním spravili?!“

„Ja nič... Zabil ho ten výbuch...“

„Vy...!“ Barón tak nechutne zahrešil, až Sergejom myklo a na drobnú štrbinu otvoril oči:

„Kto ste?“

„To nech vás netrápi... Prečo ste pchali nos, kam nemáte?!“

   „Skutočne ste od polície...?“ Sergej si rukami šúchal červené oči a zaostroval na muža, ktorý vedľa neho kľačal. „Ste?“ snažil sa oprieť o lakte a jeho oči si pomaly privykali. Zaostrovali na tú tvár, na oči, ústa, líca ovisnuté v zhrozenej grimase... „Kto ste? Pracujete tu?“ spýtal sa a krčil čelo, čo tak premýšľal, kde už toho muža videl... Kde? Bol si stopercentne istý, že ho už niekde zazrel. Na nejakej fotografii..., v nejakom spise...

„Kto ste?“

„Poď,“ z hrdla toho chlapa sa vydral rozkaz a bez pýtania ho schmatol za rameno a ťahal ho do výšky. „Vstávaj!“

Barón.

Sergejove myšlienky sa vyjasnili priam v stotine sekundy.

„Vstávaj, nepočul si?!“ silno ním šklbol a vďaka mohutnej telesnej konštrukcii ho Barón postavil ako pierko. „Urobíme si výlet.“

„Zabudnite,“ Sergej sa pokúsil vzpriečiť, no rozzúrený Barón neváhal ani sekundu a na hruď mu namieril pištoľ. „Ak sa o niečo pokúsiš, zabijem ťa a ver mi, že to urobím s radosťou.“

„Veď ma zabijete tak či tak...“

„Ja viem,“ trhol ním a začal ho vliecť chodbou. „Čo sa ti podarilo zistiť?!“ jeho naštvaný hlas sa niesol celým priestorom a miešal sa s krikom, ktorý sa k nim donášal cez otvorené okno zvonku. „Odpovedz!“

„Nič vám nepoviem,“ bez zaváhania odvetil Sergej, ktorému bolo už v tomto stave zjavne jedno, čo sa mu stane. Veď on svoju smrť očakával už pred polhodinou. „Zabudnite, že zo mňa dostanete čo i len slovko.“

„Tak ja ti pomôžem,“ ozvalo sa šťuknutie spúšte a Sergejom myklo. „Bojíš sa?“ Barón sa bláznivo zaškeril a pomaly ho tlačil do hlavného vestibulu, odkiaľ mal namierené ku helikoptére. „Vieš si vôbec predstaviť, o čo všetko si ma pripravil?! Vieš? Dokáže to tvoj tupý mozog vôbec pochopiť?! Uvedomuješ si, koľko času a snahy ma stálo, kým som to oddelenie vybudoval? Kým som získal klientelu?! Vieš?!“ zbraňou ho strkal do chrbta a ruka sa mu triasla tak, že bolo len otázkou času, kedy vystrelí. „Vieš, o čo všetko si ma pripravil?!“

„O vstupenku do pekla,“ odsekol Sergej a na čelo mu vystupovali kropaje potu. Srdce v ňom tĺklo ako splašené, bilo mu až kdesi v ušiach a azda sa mu len marilo, keď kdesi vonku počul húkanie sirény. Pravdepodobne sa mu už zatemňoval rozum..., akási úvodná fáza pred smrťou, ktorá začne v momente, keď ním preletí rozžeravená guľka.

„Vieš, o čo si ma pripravil?! Dokážeš to pochopiť aspoň z polovice?! Vieš, koľko ľudí teraz kvôli tebe stratilo nádej na plnohodnotný život?! Koľkí nezískajú stratené časti tela?! Vieš? VIEŠ?!“ sotil Sergeja na podlahu a priamo na hlavu mu namieril roztrasenú pištoľ. „Za toto zdochneš.“

„Ste blázon...“

„To teda som,“ Barónove oči zasvietili šialenstvom a horúčkovite stisol spúšť. „Zbohom...“

„Okamžite ho spacifikujte!“ vestibulom sa rozľahol niečí hlas a do pár sekúnd ležal pološialený Barón pod dvoma mohutnými telami, s vykrútenou rukou a bez pištole, ktorá sa teraz nachádzala v rukách jedného z policajtov.

„Ste cvoci...! CVOCI!“ vestibulom sa ozýval Barónov jačiaci hlas a medzi dvoma mohutnými telami sa zjavovali jeho chrčiace ústa. „To nie ja, on je všetkému na vine! On za to môže!“

„Máte právo nevypovedať, Bashir Lukavjenko,“ drsne ho prerušil chladný mužský hlas a neznámy sa sklonil ku Sergejovi: „Ste v poriadku?“

„Teraz už hej,“ šokovane naňho zízal Sergej a zmohol sa len na jedno: „Ako...?“

„To sa vás opýtam aj ja,“ zasmial sa neznámy a zamračene sledoval, ako pľujúceho Baróna odvádzajú v želiezkach. „Pomohol nám jeden váš priateľ... známy,“ zarazil sa. „Je to policajt zo Slovenska. Dal nám tip, že súčasťou Medimiru je aj istý komplex, kde sa vykonávajú nelegálne operácie. Takzvaný pavilón H...,“ odmlčal sa a na chvíľu naňho hľadel akosi neisto, akoby sa bál či sa overí to, pre čo si získal súdne povolenie vniknúť do Medimiru. „Máte nejaké dôkazy?“

„Mám,“ odvetil Sergej a potľapkal sa po hrudi, pričom mu to pod košeľou zašuchotalo. „Nebojte sa.“

„Tak to je skvelé. Viete..., na Baróna môžete siahnuť len raz, viackrát vám to neprejde. V mene Interpolu vám ďakujeme. Odkážte to aj svojmu kolegovi.“

„Priateľovi,“ opravil ho Sergej.

 

XXX

 

Prílet na Slovensko bol náročný. Ani nie tak pre mňa ako pre Igora, ktorého počas preletu udržiavali v umelom spánku a keď sa prebral, bol zjavne dezorientovaný. Pár minút mu trvalo, kým spoznal mňa, takmer polhodinu potreboval na Alberta. Podľa mňa to však aj tak nebolo nič platné, pretože môj „milý“ svokor zdúchol po príchode do nemocnice tak rýchlo, ako mi ho podstrčila náhoda.

„Mám pracovné stretnutie,“ bolo to jediné, čo mi oznámil a nechal nás samých.

Je to také zvláštne. Keď sa dívate na svojho partnera, ktorého ste nejaký čas nevideli. Neviem či to poznáte, no zdá sa vám akoby sa neskutočne zmenil. Azda to spôsobil ten úraz a následná kóma, že obvykle mužné líca sa akosi prepadli a rozhodné oči sa jemne rozostreli. Neviem. Nepovedala by som, že práve toto bolo tým hlavným dôvodom. Nie. Hlavnou príčinou bolo to, že nového Igora som čakala ja.

Ja.

Stáva sa, že ak sa ľudia dostanú do stavu životného ohrozenia alebo ak sa do podobnej situácie dostanú ich blízki, akosi prirodzene sa im poprehadzujú hodnoty. A obzvlášť sa tak stane, ak svojich blízkych po takejto premene vidíte. To vás to už dostane.

„Ako sa cítiš...?“ jemne som sa ho opýtala otázku, ktorá sa mi už od nášho prvého stretnutia chvela na perách, no nedávny stres jej nedovoľoval zaznieť. „Lepšie...?“

„Nie...,“ odpovedal Igor úprimne a sucho prehltol. Bol napojený na infúziu, a tak nemohol piť, no ústa si pýtali vodu aj tak. Aj keď jej má telo dostatok, jazyk a hrdlo už z akéhosi zvyku potrebujú kontrolovať jej prijaté množstvo. Je to také utrpenie-neutrpenie.

„Uvidíš, bude aj lepšie,“ pohladila som ho po líci a v duchu som sa radovala, že ho mám pri sebe. „Potrebuješ len oddych. Pospi si.“

„Evi?“

„Áno?“

„Máš ma ešte rada?“

„Čo sú to za otázky?“ prekvapene som sa naňho pozrela a pri pohľade na jeho oči som sa zarazila. Zračil sa v nich strach. „Isteže,“ odvetila som.

„Aj ja teba.“

„To je fajn,“ usmiala som sa a pokojne som pozrela von oknom. O chvíľu sa končia návštevné hodiny, a tak sem čoskoro dolezie sestrička a bude sa ma snažiť vykopnúť a ja jej ani momentálne nebudem prekážať. Radšej už pôjdem. Viem, že Igor žije, viem, že ma má stále rád a verím, že zajtra mu už bude lepšie.

V tejto chvíli som sa netrápila pomyslením ani na Petra, ani na esemesky, ani na správy, ktoré sa niesli zvnútra Medimiru. Noviny hlásali, že bol v rozklade.

 

XXX

 

Uljana nasadla do svojho auta a sťahovákovi kývla, že ju môže nasledovať. Sťahovala sa. Keď sa prišlo na to, že z vedenia Medimiru „neodišiel“ len Alex, ale aj Barón, celá klinika sa dostala do dražby. Po skvelej reklame posledných dní však od nej všetky spoločnosti dali ruky bokom, a tak ju za symbolický jeden rubeľ kúpil štát. Rozhodol sa budovu zbúrať a na jej mieste vystaviť mohutný parkovací komplex, keďže áut v Moskve z roka na rok pribúda.  Všetci zamestnanci dostali padáka.

Uljana však nesmútila. Nie za Medimirom. Predvčerom dostala ponuku na prácu v Spektátore, to isté miesto, ktoré bolo prvotne určené Eve a teraz si to mierila rovno do centra Moskvy. Do nového bytu. Predvčerajšok bol celkovo zvláštny deň. Krátko na to, čo získala druhé zamestnanie, obdržala aj správu, že pred niekoľkými dňami sa konalo stretnutie ohľadom závetu jej otca. Zomrel pred mesiacom, desať rokov po jej matke a zanechal jej celkom slušný balík peňazí. Pravdepodobne snaha o zmierenie. A za ne ten byt.

Krátko si vzdychla, pozrela do spätného zrkadla či za ňou sťahovák stíha a intenzívne do seba vťahovala mrazivý ruský vzduch. Cítila ho až kdesi v žalúdku a vždy sa podvedome striasla, keď bol o niečo chladnejší než priemerne.

Bože, kde sa ten sťahovák toľko motá...?- krútila hlavou, keď po ďalšom pohľade do spätného zrkadla zistila, že už nie je tesne za ňou, ale spomaľuje a zastavuje na krajnici. „Čo, málo som mu zaplatila?“ mrmlala si sama pre seba a zastavila aj ona. Veď toho nepreváža bohvieako koľko, len pár vecí... Celé zariadenie totiž bolo majetkom „Medimiru“.

„Prečo stojíte?!“ zakričala na šoféra a zaklopala mu na dvere. „Stalo sa niečo?“

„Všetko v poriadku, slečna.“

„Tak prečo sa nehýbete?“

„Nemôžem.“

„Prečo by ste nemohli?!“ podráždene mu otvorila dvierka, že si to s ním vybaví z očí do očí a drzo mu pozrela do tváre. „Veď som vám zaplatila či nie?!“

„Áno, slečna.“

„Tak prečo nejdete, čo, nemáte benzín...?!“ mračila sa. „Povedal vám už niekto, že sa neskutočne podobáte na Conneryho?“ zhíkla a dlaňou si prikryla ústa, keď jej z úst vyletela tá druhá otázka akoby ju ani nevyslovila ona. Ale keď tá podobnosť bola taká neskutočná..., nemohla si pomôcť. Na okamih sa až zachvela či ju netočia do nejakej skrytej kamery, že jej sťahováka robí ten slávny herec. „Prepáčte...“

„Ja viem, že sa naňho podobám. Veď som to aj chcel.“

„Čo?“ nechápavo naňho pozrela a na sekundu si myslela, čo to tára za hlúposti. No potom sa jej oči naplnili slzami: „Sergej...?“

„Už naveky, Uljana,“ usmial sa a ona aj napriek zmenenej tvári spoznala ten úsmev:

„Och, Sergej...,“ rozplakala sa a nahnevane zatrieskala po skle na dverách, až zarinčalo. „Čo tu robíš?!“

„Žijem,“ odpovedal celkom jednoducho a dotkol sa jej vlasov. „Si rada?“

„Ty hlúpy, nezodpovedný kus starého chlapa, ako si mi to mohol spraviť?! Vieš, že som sa kvôli tebe už po druhýkrát zrútila?!“

„Vidím,“ usmial sa a chytil ju za ruku, na ktorom mala  navlečený jeho zásnubný prsteň. „Ty ma máš stále rada.“

„A čo si si myslel, že nie?!“ vyčítavo naňho pozrela a cez slzy sa mračila aj usmievala zároveň. „To si ma musel s tvojou smrťou naťahovať až tak dlho?! Vieš, ako som sa cítila?!“

„Ale nie..., prepáč,“ pritiahol si ju k sebe a pobozkal ju na prekvapené pery. „Prepáč. Už ti to nikdy nespravím, nikdy. Ak mi sľúbiš, že so mnou budeš až do konca môjho života.“

„Tak to už veľa času nemáme,“ zasmiala sa.

„Práve preto,“ vážne jej pozrel do rozmazaných očí.

„Budem,“ usmiala sa a teraz ho pre zmenu pobozkala ona. „Budem,“ zopakovala a doslova cítila, ako sa od šťastia vznáša. „Už navždy len s tebou, Sergej.“

 


Objednať knihu

Pridali sa aj známe osobnosti:

Napíšte nám odkaz:

Návrhy na zlepšenie stránky, odkaz organizátorom, nahlásenie chýb, atd.




Chcem vedieť novinky:


Ak sa Vám páčila aktuálna kapitola, mohli by Vás zaujímať aj tieto knižky:
Andrea Coddington
Stephenie Meyerová
Dominik Dán