Desiata kapitola | Slovensko píše román | Slovensko píše román


Prvý slovenský spoločný román
Prináša Martinus.sk
Čítať román

Ste tu prvýkrát?

Čo je Slovensko píše román?
Projekt, v ktorom spoločne píšeme online román. Každý z vás sa mohol zapojiť.

Desiata kapitola

zverejnená 11. augusta 2009

Vonku bolo chladno. Fúkal studený vietor a strašidelným zvukom rozvibrovával listy stromov, ktoré nepríjemne šušťali. Vytvárali takú zvláštnu atmosféru, zvukový podklad pre tichú, bezoblačnú noc, ktorú nepretínalo takmer ani jediné rozsvietené okno. Len pár hviezd, sem-tam nejaký záblesk z reflektora okoloidúceho auta a mliečna pouličná lampa, hádžuca na chodník mihotavé tiene.

Zrazu sa jedny z vchodových dverí otvorili a na ulicu vypustili salvu hluku a svetla. Z rozsvieteného podniku vyskočili dve postavy, ich tiene dopadli na čierny betón a vzápätí s ním splynuli. Roztvorené dvere sa samovoľne pribuchli a nastalo predošlé ticho.

„Tak dobrú noc," ozval sa Igor, pozrel na Uljanu a tuhšie si pritiahol kabát. „Dovidenia zajtra."

„Trafíte do bytu sám?" spýtala sa a uprela naňho svoj tmavý pohľad. Vlastne ani nie tak tmavý, len hustý tieň a čierna noc ho tak okrášlili.

„Isteže. Nemusíte si robiť starosti."

„Tak dovidenia."

Igor sa na malý okamih díval, ako sa Uljana poberá opačnou stranou ulice, a potom sa otočil. Jeho byt sa nachádzal len neďaleko, necelú polhodinu cesty pešo a po tom množstve alkoholu, čo vypil, sa túžil prejsť po chladnom nočnom vzduchu. Nadýchať sa sviežej noci, dovoliť jej, nech mu zaplní nos, mozog a pľúca. Osviežiť si telo aj ducha.

V ušiach mu doznieval klepot Uljaniných ihličiek a on sa podvedome striasol. Kráčal po ulici, celkom sám, nikde ani živej duše. Napadlo ho či si nemá zavolať taxík, no ich posedenie sa konalo v bohatej štvrti. Nepredpokladal teda nepríjemnosti.

Jeho noví kolegovia ho pozvali na malú zoznamovačku. Mala to byť krátka záležitosť, nanajvýš dve hodinky, no ono sa to, ako to už býva, pretiahlo do hlbokej noci. Jeho operačný partner, Imrich Saswich, ako sa pred piatimi hodinami dozvedel, tam dokonca ešte ostal. Vraj zbaliť nejakú čašníčku.

Zajtra ráno sa má uskutočniť jeho prvá návšteva Medimiru. Zatiaľ len informačná, no od najbližšieho pondelka už riadne nastupuje. Vraj ho osobne privíta jeho nový šéf. To, ako sa volá, Igor ešte nevedel. Zabudol sa opýtať a pravdupovediac, jeho kolegovia ho ani nespomínali. Radšej mu vytipovali všetky dobré podniky, najbližšie spoločenské udalosti a ľudí, s ktorými sa pre výnosné kontakty musí istoiste zoznámiť. Prácu nespomenuli takmer ani jediným slovkom a na Igora pôsobili tak trochu vyčerpane. Na túto okolnosť však bol už dávno zvyknutý. Vstávať aj o tretej ráno pre akútne operácie, niekoľkohodinové státia nad pacientovou rozrobenou tvárou či maratóny nalietané s kávou v plastikových pohárikoch. Už sa tešil. Možno bol blázon a radšej to svojim kolegom ani nespomínal, no už sa tešil, kedy sa takto vyčerpaný po prvýkrát zvalí do postele. A Eva bude vedľa neho.

Eva. Poriadne sa s ňou ani nerozlúčil a teraz to ľutuje. Chýba mu, a to je preč len necelé tri dni. Aké zvláštne. Neočakával, že tento pocit príde tak skoro.

Jasné, pred desiatimi hodinami s ňou telefonoval, no boli to len také krátke nacvičené vety. Ahoj, ahoj... Aké je počasie... Máš sa dobre...? Nič z toho mu však nedokázalo nahradiť pocit, ktorým rástol, keď stála vedľa neho.

Prešiel krížom cez ulicu a jeho oči zablúdili do mĺkveho parku. Bol ľudoprázdny a pokrútené stromy v ňom naháňali tie najbláznivejšie predstavy. Jeden z nich mu neskutočne pripomínal Brezinu. Tú jeho veľkú hlavu, dve bútľaviny namiesto kamenných očí a neupravené vlasy v podaní ostrých konárov. Hneď v ňom skríkol hnev. Hnev z rozhovoru, ktorý s ním pred pár dňami viedol a ktorý ho mátal ako neunaviteľná nočná mora. Ako hmyz, dotieravý komár a neustále len štípal a štípal. Raz do ruky, potom do nohy a inokedy rovno do srdca. Vtedy to bolelo najviac. Keď si uvedomil, že roky jeho mladosti boli jedným veľkým tajomstvom.

Vlastná matka mu už roky leží v ústave pre ľudí postihnutých Alzheimerom a on si až teraz uvedomuje, že na staré kolená sa konečne dočkala pokoja. Nevedomosti, s akou sa rodia len blázni. Ľudia s najľahším životom.

Eva vravela, že sa na ňu zájde pozrieť ešte predtým, než za ním odletí do Moskvy. Vraj jej donesie nejaké kvety a oznámi všetky novinky. Bude k nej zo dve neustále hovoriť, no Igor aj tak vie, že jeho mama si z toho nezapamätá ani jediné slovko. Možno preto mu odchod do Moskvy ani nerobí taký problém. Aspoň nie tak ako Eve. On na Slovensku už blízku rodinu nemá, biologický otec je kdesi v pekle (za jeho správanie mu ani nič lepšie nepraje) a jeho vlastná matka ani nevie, že má syna. Je to smutné, no už sa naučil žiť s týmto pocitom. Veriť len sebe a Eve. Pretože život mu poskytol iba túto jedinú vec. Evu.

Vydýchol a pred očami sa mu zjavil chuchvalec pary. Na okamih sa zamihotal, zaclonil mu výhľad pred seba, a potom sa rozplynul. Rovno do tmy.

Igor urobil len pár krokov, no hneď si všimol, že na ulici nastala zmena. Že má nevítaného spoločníka. Bezdomovca, teperiaceho sa po chodníku a mieriaceho rovno k nemu. Igor uprel pohľad pred seba, zameral sa na vzdialenú stopku najbližšieho semafóru a nevšímal si ho. Radšej naňho ani nepozrie. Na KOČAPe, ktorý absolvoval ako tretiak na strednej ich učili, že v takýchto prípadoch nemajú zbytočne provokovať. Stačí totiž aj jeden zvedavý pohľad a opitému bezdomovcovi poľahky prepne v bedni. Zaútočí; veď on nemá čo stratiť. A v base mu bude len teplo.

Tulák sa pomaly dostal na jeho úroveň a on priam cítil, ako naňho upiera tie svoje kalné, alkoholom podliate oči. Ako si premeriava jeho čistý kabát, ešte stále lesklé topánky a ligotavý náramok hodiniek, vykúkajúci spod rukáva. Počul, ako si niečo po rusky zahundral a dosť nechutne si odpľul. Igor tú kôpku prekročil a pobral sa preč.

Urobil však len jeden krok, ulicou sa rozľahol zvuk trieštiaceho sa skla a okolo hrdla sa mu vzápätí ovinula smradľavá ruka. Jeho nos naplnila nechutným, prepoteným pachom a stisla mu krk tak tuho, že sa z neho vydral len nejasný škrek. Zatlačila mu na ohryzok, doslova preťala hlasivky a tvrdou kosťou ho pridusila ako zverák. Igorom preletel otras, zalapal po dychu, v šoku chytil ten špinavý lakeť a za hlučného fučania a vlastného odporu doň zahryzol.

Ozvalo sa skríknutie, na krku pocítil chladné sklo a hneď na to prudkú pálčivú bolesť. Ostrý črep sa mu zaryl do kože, vypustil teplú krv a golier jeho kabáta sa nepekne začervenal. Ruka ho pustila, vytrhla sa zo zarytých zubov a on v silnej bolesti dopadol na všetky štyri. Prudko stonal, lapal po dychu a z celej sily si zvieral hlbokú ranu. Valila sa z nej krv, tiekla pomedzi biele rozochvené prsty a on pocítil mdloby. Chcel kričať, no ústa mu zapchala veľká guča. Do hlavy sa tlačila bolesť a veľkým kladivom udierala po šokovanom mozgu. Ten blikal, vrieskal stovky záchranných povelov, no Igor už nebol schopný konať. Len počul, ako na chodník dopadla rozbitá fľaša, ako sa v tme stratili náhliace sa kroky a vzápätí sa mu všetko zlialo. Uši sa naplnili hukotom a tlakom, z okolia sa stal jeden rozmazaný kolotoč a myseľ sa stratila v hmle. Zvalil sa na chrbát a viac si nepamätal...

 

XXX

 

Zastavila som sa v stánku pri ceste a kúpila som kvety. Veľkú kyticu veľmi pekných dlhých gladiol, ktoré len začínali kvitnúť a do nosa mi voháňali príjemnú sladkú vôňu. Na pár minút som sa do nich ponorila a pripadala som si ako v čarovnej krajine. Ako Alica v krajine zázrakov. Alebo ešte lepšie ako Anna zo Zeleného domu; tá sa pre takéto veci dokázala obzvlášť nadchnúť.

Z tohto zasnenia ma dokázal vyrušiť až zvuk trúbiaceho auta, načo som si uvedomila, že stojím na prostriedku cesty, a tak som s previnilým úsmevom prešla na chodník. Kvety som otočila smerom k zemi a v duchu som sa pokarhala, prečo som taká nepozorná. Keď som totiž bola malá, otec mi túto nedokonalosť vyčítal priam každý deň.

O dve a pol hodiny mi odlietalo lietadlo do Edinburghu, kde som sa mala spolu s Reném postarať o novú skupinku turistov, nejakých nadšencov pre anglický vidiek, no v túto chvíľu som si naplánovala ešte jednu návštevu. Pozrieť svokru a povedať jej, že sa dlhší čas neuvidíme. Pozdravovať ju od Igora a popriať jej skoré uzdravenie. Nie, nie som hlúpa, ja viem, že zo stavu, v ktorom sa nachádza, už nijaká cesta späť nevedie. Súčasná medicína na to nestačí a jediné, čomu môžeme byť vďační, je to, že priebeh tej zákernej choroby aspoň spomalila. Tesne pred koncom. Spravila z toho veľmi pomalý a smutný finiš.

Prejdem po ulici až k veľkému automatu na kávu, obídem večierku a bočným vchodom vojdem na cintorín. Je ráno, len niečo po ôsmej, no slnko ešte nevykuklo spoza ťažkých mrakov, a tak to tu vyzerá pusto. Neobľubujem takéto miesta. Odmala som ich nemala rada a po účasti na pohrebe Marty B. sa to len zhoršilo. Keď si teraz spomínam na ten deň, zisťujem, že som tam nikoho nepoznala. Vtedy. A pritom na ten pohreb prišlo viac ako dvesto ľudí. Tú katastrofu premietali v každej televízii, články o nej sa hemžili novinami aj po týždni. Stála som tam sama, totálne opustená, Igor pre zlý ponehodový stav prísť nemohol. Nečudujem sa mu. Aj ja som pre strašné pocity ledva stála na nohách, hľadela do ušliapanej trávy a vyhýbala sa pohľadu na tú nešťastnú tvár. Aj tak som ju však kútikom oka zahliadla. Úporne som sa snažila, no nedokázala som prikázať svojim ušiam, aby nepočúvali. Ten hlas, to nekonečné utrpenie, ktoré ma mrazilo až v kostiach, no neprestajne som sa utešovala, že to pominie. Veď to nebol člen našej rodiny... Aké hlúpe. Dnes už viem, kto to bol a ľutujem, že som to nestihla povedať Igorovi pred jeho odletom do Moskvy, že som nenabrala odvahu povedať mu to v telefóne. Tých pár mužských čŕt patrilo Brezinovi.

Preplietla som sa pár tesnými uličkami pomedzi hroby, obišla som háj so vždyzelenými tujami a prešla som na hlavný chodník. Za chrbtom mi krákali vrany. Ich hlasy zneli tak zlostne, až som radšej pridala do kroku. Celkom ako malá. Moja podráždená fantázia pracovala na plné obrátky.

O päť minút som na svoju úľavu opustila toto pochmúrne miesto, preskočila som bočnú cestičku a vošla na pozemok sanatória. Bolo to súkromné sanatórium pre ľudí postihnutých Alzheimerom, ktoré z nás mesačne vyžmýkalo pekných sto eur. Vtedy sme to ani nepociťovali, Igor mal viac než slušný plat a poľahky si mohol dovoliť platiť svojej matke takýto luxus. Posledné mesiace sa však pre finančné ťažkosti obával, že to už ďalej neutiahneme. Železné zásoby sa rýchlo míňali a čoskoro by bola pokladnička na dne. V poslednej chvíli však prišla práca v Moskve. Ja viem, že Igor ju prijal aj preto. A ja osobne najmä preto.

Pred hlavným vchodom sanatória bol úhľadný park. Plno kvetov, najmä tie modré a ružové hortenzie rastúce v trsoch sa mi obzvlášť páčili. Vo vzduchu poletovali včely. Priam dokonalé miesto pre takýchto ľudí. Môžu tu voľne dýchať a tešiť sa z tejto krásy. Človeku sa toto miesto niekedy tak hlúpo zapáči.

Prešla som stĺporadím, vstupnou halou, pár chodbami, potom na tretie poschodie a do jednolôžkovej izby celkom na konci ľavého krídla. Vošla som dnu a moja svokra ležala na posteli. Vedela som, že nespí, pretože oči mala otvorené a počúvala, čo jej číta sestrička. Chudák, na všetko zabudla do niekoľkých minút - tak veľmi u nej pokročila tá zákerná choroba.

„Ahoj Margaréta," pozdravila som ju, podišla som k posteli a chytila ju za ruku. Krátko na mňa pozrela, no nevenovala mi nadbytočnú pozornosť.

„V poslednom čase už prestala reagovať na toto meno," ozvala sa sestrička a vstala na odchod, aby nás tu nechala samé. „Raz ju jedna z pacientiek oslovila Nina a ona sa na to meno otočila. Mali ste v rodine niekoho s takým menom?"

„Nie, nemyslím," smutne som odvetila a tuhšie som ju chytila za ruku.

„Nechám vás osamote. Keď budete niečo potrebovať, zazvoňte na mňa."

„Ďakujem," posadila som sa na stoličku pri posteli a pozrela som na svoju svokru. Keď som ju spoznala v období randenia s Igorom, bola to skutočne prekrásna žena. Choroba ju však poznačila. Zahryzla sa do tváre, rozostrila oči, vymazala úsmev. Aj tak však pár stôp po nebývalej kráse ostalo. Keď som bola mladšia, tešila som sa, že naša dcéra zdedí jej gény a bude taká pekná. Bude mať husté čokoládové vlasy, hlboké oči a žiarivý úsmev. Rozum zdedí po otcovi. A drzý jazyk po mne.

„Ako sa máš? Lepšie?" spýtala som sa jej, no nečakala som na odpoveď. „Igor a ja odchádzame do Moskvy, do Ruska," oznámila som a pozrela na ňu. Na jej nehybnej tvári akoby na drobnú sekundu prebleskol strach. Na malý okamih na mňa uprela svoje oči, a potom sa znova pozrela do stropu.

„Nie, neboj sa," usmiala som sa a pohladila ju po ruke. „O niekoľko mesiacov, keď sa tam zabývame, ťa prídeme pozrieť. A na Vianoce, ak ti dovolí lekár, prídeš ty za nami. Uvidíš, bude sa ti tam páčiť. V Igorovej klinike sú skvelí špecialisti a možno ti niektorý z nich bude vedieť pomôcť. A budeš zdravá."

Milosrdná lož. Lekár nám povedal, aby sme pred ňou nikdy nepriznali jej skutočný stav. Niekedy vraj máva okamihy, keď na pár sekúnd vyletí z toho zabudnutia.

Niečo si zamrmlala a potichu zamľaskala. Potom pozrela na prázdny pohár na nočnom stolíku a natiahla k nemu ruku. Bol priďaleko, aby naň nedosiahla a neublížila si. Niekedy zabudla na čo slúži a mohla by doň zahryznúť. A porezať sa. Striaslo ma. Neviem prečo, z krvi nemávam strach, no pri pomyslení na ostré sklo v kombinácii s krvou mnou preletela triaška a pomyslela som na Igora. Hádam sa má dobre a je v poriadku.

„Chceš piť?" podišla som k stolíku, no pohár aj džbán s vodou boli prázdne. „Chvíľu vydrž, hneď ti donesiem vodu. Nikam nechoď."

Prešla som do kúpeľne patriacej k jej izbe a pustila som kohútik. Do džbánu sa s veľkým špľachotom hrnula voda a vo mne sa znova prebudili spomienky na Havaj. Keby sa to tak dalo vrátiť o tie tri roky dozadu.

Vrátila som sa späť a naliala som jej do pohára. Margaréta si ho hneď priložila k ústam a pila. Môj pohľad sa pritom skĺzol na stolík. Niečo sa na ňom zmenilo. Pribudla biela nezalepená obálka.

„Máš ctiteľa?" usmiala som sa a pokukla na dvere, no boli už prázdne. S detskou radosťou som obálku otvorila a popritom som si všimla adresáta, napísaného cez stred tenkým písmom. Eve.

„Mne?" začudovala som sa a pozrela na svokru, no tá mi nevenovala žiadnu pozornosť. „Od koho to len môže byť...? Žeby Igor?" potešila som sa a vytiahla som odtiaľ malú kartičku.

Ak sa chceš dozvedieť, kto bol tretím účastníkom Igorovej nehody, príď o jedenástej na Hlavné námestie k Starej radnici. Nemeškaj.

Nechápavo som hľadela na tie dve vety, a potom na svokru či o tom niečo nevie. Bola ticho. Tupo som pozrela do prázdna a hneď na to na hodinky. Ukazovali o päť deväť. Na okamih som zaváhala, pretože som vedela, že ak pôjdem, nestihnem odlet do Edinburghu. Meno tretej osoby som sa však túžila dozvedieť ešte viac.

Vytiahla som mobil a v minúte napísala krátku správu: Ahoj Rene, odchod nestihnem. Prosim ta, porad si bezo mna. Je to naliehave. Eva

Pobozkala som svokru, prebehla okolo začudovanej sestričky a rýchlosťou blesku bežala na autobusovú zastávku. Ak stihnem najbližší spoj, pri Starej radnici budem o trištvrte na jedenásť. A konečne sa dozviem odpoveď!

 

XXX

 

Pri posteli prikrytej bielou perinou sa vrtko pohybovala sestrička a púšťala Igorovi novú infúziu. Pripadala mu ako anjel, zaodetá v tom bielom úbore, už jej chýbali len krídla. Pristihol sa, ako mu na perách ihrá trápny zasnený úsmev, no vôbec mu to nevadilo. Ešte stále bol pod vplyvom morfia.

Zo sály ho priviezli pred troma hodinami. Lekár mu objasnil, že mal veľké šťastie, pretože rana nebola hlboká a len o vlások minula životne dôležité tepny. Stačilo vraj len mierne zatlačenie hlbšie a už by mu nepomohla ani svätená voda. Po rusky ani najtuhšia vodka.

Lekár vravel, že keď ho sem doviezli, bol v bezvedomí. Sanitku zavolal nejaký anonym. Igor sa čudoval, prečo mu uverili, keďže k takémuto hláseniu by sa na Slovensku postavili skôr záporne ako kladne, no lekár mu v tomto smere nedal žiadnu odpoveď. Vraj či nie je rád, že ešte žije.

Sestrička sa naňho pekne usmiala a odišla. Jej úsmev opätoval. Cítil sa ako v siedmom nebi. Morfium mu v kombinácii s včerajším alkoholom priam nadpozemsky ovplyvňovalo úsudok a on cítil, ako sa jeho izba krúti. Raz na jednu, potom na druhú stranu. Šup sem - šup tam. Ako na hojdačke.

Pozrel sa smerom doprava a na nočnom stolíku uvidel svoj mobil. Pravdepodobne mu ho tam vybrali zo šiat, keď ho vyzliekli. Eve ešte nevolal a v najbližších hodinách to ani nemienil urobiť. Nechcel jej pridávať ešte ďalšie starosti a vzhľadom na to, že lekár jeho zranenie neoznačil za ťažké, sa mohol už o pár dní presunúť do domácej liečby. Eve zavolá, až keď mu zosilnie hlas. Uljane však pre istotu ešte predtým - aby mu uverila a nemyslela si, že si vymýšľa a nechce nastúpiť.

Dvere na jeho izbe sa znova otvorili a niekto vošiel. Nepristúpil však k posteli a Igor ho tak pre nemožnosť hýbať hlavou ani nemohol vidieť. Predpokladal však, že to bude sestrička a čochvíľa podíde k nemu. Možno mu doniesla nejaké lieky.

Dvere sa pribuchli a v izbe nastalo ticho. Len nejasný šuchot kabáta Igorovi naznačil, že neznámy sa posadil.

„Je tu niekto?"

Ticho. Nikto neodpovedal. Jediným znakom prítomnosti niekoho ďalšieho bolo len klepkanie lyžičky o sklenený pohár. Cink. Cink. Cink. Igorovi tento sklenený zvuk naháňal strach a na krku pocítil pálenie práve zašitej rany.

Cink. Cink. Cink.

„Kto ste?!" preskočil mu hlas a omamné účinky morfia z neho razom vyprchali. Vystriedal ich strach.

„To nemusíš vedieť, Igor."

„Ako viete, že sa volám Igor?!" preľakol sa a zreničky mu kmitali na obe strany. Neznámy však musel sedieť tesne pri dverách, a tak nebolo možné, aby ho nejako zazrel.

„Viem toho oveľa viac, Igor," strašidelne zdôraznil jeho meno a telom mu preletela triaška. „Bolí ťa tá rana po fľaši?"

„Ako viete, čo sa mi stalo?! To ste boli vy?!" myklo ním, no hrubý nákrčník mu nedovoľoval pohnúť hlavou. Zato celé telo sa mu striaslo a neznámy to pobadal:

„Bojíš sa?"

„Vypadnite odtiaľto, vy vrah. Ak sa pokúšate dokonať to, čo sa vám nepodarilo pred niekoľkými hodinami, tak na to zabudnite. Zavolám sestru."

„Ja a vrah?" zasmial sa a podľa cinknutia položil lyžičku späť do pohára. „Ja nie som vrah. Možno blázon..., to by sa mi hodilo viac. Blázon, ktorý sa neskutočne tešil na tvoj príchod, Igor a tú predošlú noc ťa chcel len varovať. Nikdy si nemal zomrieť."

„Varovať ma?! A pred čím?!"

„Pred ľuďmi, ktorí ti zbytočne stoja v ceste; ktorí pátrajú tam, kde by nemali; vravia veci, ktoré sa o pravdu ani len neotreli. Kazia ti možnosť vojsť do iného sveta. Do sveta s inými hodnotami."

„Do akého sveta?! Myslíte, že s ľuďmi ako ste vy mám niečo spoločné? Zabudnite."

„S ľuďmi ako som ja máš toho spoločného oveľa viac ako by si čakal. Myslíš, že Moskva je len náhodou? Alebo splneným prianím tvojej krásnej, no hlúpej matky? Zamysli sa. Ponúkam ti to, čo si nikdy nemal. Ponúkam ti otca."

„Môj biologický otec sa dávno smaží v pekle," odsekol mu a už sa načahoval za tlačidlom, ktorým privolá sestru.

„Áno, to sa raz rozhodne bude. Najmä za pokus o vraždu svojho vlastného syna." 

 

 


Objednať knihu

Pridali sa aj známe osobnosti:

Napíšte nám odkaz:

Návrhy na zlepšenie stránky, odkaz organizátorom, nahlásenie chýb, atd.




Chcem vedieť novinky:


Ak sa Vám páčila aktuálna kapitola, mohli by Vás zaujímať aj tieto knižky:
Andrea Coddington
Stephenie Meyerová
Dominik Dán