Dvanásta kapitola | Slovensko píše román | Slovensko píše román


Prvý slovenský spoločný román
Prináša Martinus.sk
Čítať román

Ste tu prvýkrát?

Čo je Slovensko píše román?
Projekt, v ktorom spoločne píšeme online román. Každý z vás sa mohol zapojiť.

Dvanásta kapitola

zverejnená 01. septembra 2009
Autor:
Obľúbená kniha:

Je hlboká zimná noc. Všade navôkol ticho a tma. Krajina spí ponorená v závoji jasných hviezd, nad ktorými drží stráž kamarát mesiac. Perinbaba neprestáva prášiť periny a sypať veľké chuchvalce snehových vločiek pretekajúcich sa, ktorá prvá dopadne na zem. Mráz sa dosýta vyšantil na nemocničných oknách. Len sem tam okoloidúce auto osvetli izbu paprskami lúčov z reflektorov. Svetlo z chodby preniká kľúčovou dierkou a pootvorenými dverami nemocničnej izby. Pacienti oblečení v rovnakých nemocničných pyžamách a v čistej posteľnej bielizni sa oddávajú spánku, ktorý ich konečne vykúpi z neutíchajúcej bolesti dňa. Rytmicky bzukot blikajúcej neonky dokresľuje prostredie nemocnice. Igor sa náhle strhne a precitne zo sna. Otvorí oči. Jeho pyžamo je prepotené. Vidí pred sebou plafón, na ktorom sa už podpísal čas. So zarazením zistí, že to ale nie je ten verne známy plafón bytovky v Ružinove, na ktorý sa pozerá každé ráno už roky. Nevie či je večer alebo už bude ráno. V hlave obracia listy kalendára a rozmýšľa, aký je vlastne deň. Páchnuca dezinfekcia, tvrdé lôžko a infúzia zabodnutá do jeho ruky vracia Igora späť do reality. Neľútostne mu pripomína, že je ešte stále v nemocnici. Hneď mu klesne nálada. Aká škoda, že nie doma pri svojej Eve. Spomína na ich spálňu, ktorú pred rokmi zariaďovali a ktorú ma tak rád.  Na Evinu vôňu, ktorá sa nesie spálňou, keď si večer umytá s nočným krémom na tvári, líha vedľa neho. Na ten pocit čistoty, ktorý opantá celú izbu. Na Evine ruky, ktoré si v noci zopnuté dáva pod jeho vankúš, keď jej je zima. Na vôňu vlasov, ktoré pred svetom ukrývajú materské znamienko, o ktorom vie len on. Na milión každodenných drobností, bez ktorých si nevie predstaviť svoj život a ktoré robia jeho život krajším. Už len necelé dva týždne a budú opäť spolu. Hlavou mu prebleskne koľko môže byť asi hodín. Dumá, môžu byť tak asi dve. Igor sa obzerá po mobile, aby sa uistil, že jeho odhad je správny. Nakoniec si to ale rozmyslí a leží len nehybne ďalej v posteli. Keby sa pozrel na hodiny tak už vôbec nezaspí. Pokúša sa zorientovať vo víre udalostí, ktoré sa odohrali za posledné dni a mesiace. Je ako dolámaný. Sadne si na posteľ. Snaží sa spomenúť si, čo ho tak náhle zobudilo? A prečo je celý spotený? Zrazu záblesk. Okoloidúce auto mu naplno osvetlilo tvár. Po reflektoroch vidí farebné kruhy v tme, ktoré pomaly miznú. V hlave sa mu rozsvieti žiarovka blikajúca autonehoda. Podobné záblesky v očiach ako v lietadle v dôsledku slnka. Záblesky lúčov tlačiace sa do okien lietadla. Odpije si trochu studeného čaju zo slávnej duritky, ktorý mu ešte večer položila sestrička na stolík. Panenský nočný pokoj naruší prenikavý hukot sirény a záblesky modrého svetla majáka. Sanitka vezie akútny prípad do nemocnice. Nastáva zhon a chaos  na spôsob nemocnice Chicagohope, kde vystresovaní a nevyspatí lekári, pracujúci nadčasy neustále pobehajú v zakrvavených zelených plášťoch. Svetlo modrého majáka sa pravidelne odráža a rotuje na stenách izby. Sanitka zastala rovno pred oknom Igorovej izby, ktorá susedí s vchodom Urgentného príjmu do nemocnice. Igorovi sa pomaly, začína vybavovať sen. Rytmicky odraz svetla majáka sa pomaly začína prelínať s Igorovým snom. Záblesk. Záblesk. Záblesk modrého svetla. Záblesk červeného svetla. Súčasnosť sa  prelína so snom. Záblesk modrého svetla a potom zasa červeného, ktoré sa zlievajú, maznajú a odvážne splývajú do fialovej. Hudba. Záblesky v rytme hudby. Farebne odlesky. Diskoguľa. Všade kopa mladých ľudí. Tanec, smiech a alkohol. Rytmická hudba vystupuje a dostáva sa do popredia. Áno spomína si. Bola to diskotéka. Pravá Oldieska. Hrajú Evinu obľúbenú pesničku od Haberu. Reklama na ticho. Postupne sa mu vybavuje interiér. Vidí bar, stoly a večne plné dievčenské vecká. Teraz to vidí jasne. Je to diskotéka na Mlynoch. Elam. Podnik, ktorý navštevujú všetci vysokoškoláci Bratislavy, ktorí chcú byť cool. Vo sne vidí partičku ľudí baviť sa nad drinkom. Zreteľne vidí Reného, Evu a nejaké dievča. Ale nevidí jej do tváre. Vidí ju nejasne a rozmazane. Vidí siluetu jej postavy. Ale tvar nevie identifikovať. Vie, že boli traja. Moment. Ale, vidí aj sám seba. V tom sne bol aj on, takže boli 4. Pokoj mu nedá to dievča. Vie, že ju pozná. Vybavuje sa mu jej náramok, ktorý mala na ľavej ruke. Náramok jeho obľúbených farieb biela, čierna, červená. Bol to ručne robený náramok priateľstva. Náramok priateľstva. Náramok priateľstva. Stále si dokola opakuje tieto slová. Ako keby ho už niekedy videl. Zdá sa mu taký povedomý. Ako by ho poznal. V tom mu to dôjde. On mal presne taký istý. Obaja mali rovnaký. Aj keď v tom sne ho nemal na ruke. Ale kde je teraz? Prečo ho nemá? Čo sa s ním stalo? V panike si vybavuje všetky miesta doma v Ružinove. Všetky šuplíky, skrinky. Kam by ho mohol dať? Úplné zabudol, že ho niekedy mal. V tom sa zarazil. Kedy som ho mal vlastne naposledy? Nech premýšľa ako premýšľa od tej nehody ho nevidel. To vie naisto. V myšlienkach sa vráti k dievčaťu s farebným náramkom. V hlave si začne premietať všetky tváre žien, ktoré pozná. Kamarátky, spolužiačky, kolegyne, bývalé lásky, blondínky, brunetky, ryšavky, mladšie, staršie, Twigy aj postavy Heleny Ružičkovej. Ani jedna to nie je. Snaží sa podrobne rozpamätať na dej sna.

Hra príjemná hudba. Telá študentov sa vlnia v rytme Oldies. Všade je dusno, vydýchaný vzduch, dym cigariet, prázdne, poloplné aj poloprázdne, povylievané poháre. Elektrizujúca atmosféra nabitá mladosťou, bezstarostnosťou, vzrušením a nedočkavým spoznávaním sa. Igor ide za didžejom, dáva zahrať pesničku pre Evu. Ak nie si moja, tak potom neviem čia si. Je to ich pesnička. Evy a Igora. Ale pozor. Podľa všetkého, Igor ešte s Evou nechodí. Sen nie je úplné zrkadlom reality.

Nesmelé „smiem prosiť“ z Igorových úst je toho dôkazom.

„Jasné“ odpovedá Eva so  šťastným úsmevom.

Eva chytí neisto Igora okolo krku, takže sú ako školáci kilometer od seba. Igor chytí isto Evu okolo pasu a pritiahne ju k sebe. V objatí si vychutnávajú slaďáčik. Keď skončí pesnička, mávne na nich rukou René. Nezaberá, nevidia ho. Ukazovákom a palcom hvizdne na dvojicu. Zbadali ho. Pomaly sa davom prederú až k baru k René.

„Ako vidím bavíte sa dobre“, podpichne Evu a Igora.

Obaja sa pozrú na seba a vybuchnú do smiechu. Ich vzájomné pohľady sú pre neho postačujúca odpoveď.

„Čo vám objednám? opýta sa starostlivo René.

„Dáte si nejaký drink? Ja pijem bavoráka.

„Ja by som si dal SEX ON THE BEACH“, povedal rozhodne Igor a lakťom drgol do Evy.

Skoro jej zabehlo „Tak aj ja“, narýchlo dodala.

„Okej, ale ostatné si nechajte na potom, chcem vám niekoho predstaviť“ povedal horiaci nedočkavosťou René.

„Poznáte Martu?“ študuje ekonómiu....

Meno toho stvorenia sa Igorovi zahryzlo do mozgu. Marta. Jasné. Tá tretia osoba bola Marta. Vtedy sa Igorovi tvár konečne priradila k menu a v šoku sa prebral. Takže sa  s Martou sa spoznali na diskotéke v Elame. Zoznámil ich René. Jasné spomína si. Bolo to v poslednom ročníku na výške. Ako mohol zabudnúť. Zarazila ho jedna vec, ale veď Eva nepoznala Martu alebo áno? Myšlienky sa mu postupne začali vzďaľovať a s myšlienkou na Martu zaspal.

XXX

 

Vrátila som sa úplné vyšťavená, rozcuchaná a hlavne sklamaná domov. Otvorila skriňu, schmatla narýchlo pár tričiek, ponožky, kraťasy, zo sedem nohavičiek, pyžamo a ledabolo uložené vložila do kufra. Prihodila anťáčik, krém a šampón a kufor zavrela. A bolo akože zbalené. Podstatné veci mám, a keď bude niečo chýbať, tak sa to dá vždy dokúpiť. Objednala som si taxi, lebo v tejto nočnej hodine to je jediný spôsob ako sa dostať na letisko. Čakanie na taxík som si krátila kontrolovaním zbalených položiek v hlave. Keď som v duchu všetko odfajkla, zatrúbil pod oknom taxi. Schmatla som kabelku a nastrkla na nohy nezaviazané tenisky a utekala dole.

Let do Edinburgu o 00.30 bol úplné vypredaný. Bez šance získať letenku. Kam sa tí všetci ľudia teraz trepú. Jedovala som sa. Do prdele z toho kuká malér.  René ma zabije. Len pokoj, zbehnem sa domov vyspať, ráno múdrejšie večera. Aj tak už teraz nič neurobím, načo sa zbytočne rozčuľovať. Ráno nasadnem na lietadlo a bude. René aj tak už bude spať, nebudem už volať. Ani si nevšimne, že tam ešte nie som. Keď ráno vstane, budem tam. Nemusí vedieť, kedy som v skutočnosti prišla. Čo oči nevidia, to srdce neboli, asi tak.

 

XXX

 

Bzzzz bzzz. bzzz. Bzučanie budíka oznámilo, že sa hlasí nový deň. V polospánku zacvaknem gombík, aby som mohla ešte chvíľku poleňošiť. Ráno som vďačná každej minútke spánku navyše, ktorú si môžem dopriať. Potvrdzujem, že ráno sa spí najsladšie. Asi preto neviem nikdy vstať na prvé zvonenie. Mala som ešte 5 minúť, kým budík začne zvoniť znova. Po treťom zvonení som sa konečne s veľkým sebazaprením odhodlala vstať. Čakal ma Edinburg a nadšení turisti. „Posledné dva zájazdy a budem s mojim Igorkom“, povedala som si len tak sama pre seba.  Vyzliekla som si  pohodlné Igorove tričko s nápisom Good Times. Spávam v ňom vždy, keď nie je Igor so mnou. Cítim sa v ňom v bezpečí a pohodlne. Takto mám Igora stále pri sebe. Dám si rýchlu sprchu na osvieženie tela aj duše a zmyjem démonov únavy nedospanej noci. Na raňajky nemám teraz čas. Pridlho som leňošila v posteli, tak sa teraz musím niečoho vzdať. Dám si niečo malé v lietadle. Veci mám zbalené ešte od večera. Schmatnem len kabelku a kufrík s pískajúcim kolieskom, ktoré sľúbil Igor opraviť ešte pred rokom. Chytro zamykám byt, kým príde výťah. V zrkadle výťahu si ešte na rýchlo naružujem pery a rukou prečešem vlasy. Nech nevyzerám, ako by som sa pravé zobudila, aj keď som pravé zobudila. Jedným okom checkem poštovú schránku, čí nemáme zasa nejaký nedoplatok, ako naposledy za elektrinu. Cez dierky schránky presvitá nejaká obálka. Otrávene otváram schránku aby som posúdila dôležitosť pošty a či nepočká kým sa vrátim. So záujmom zisťujem, že to nie je obálka, ale papierik vytrhnutý z linajkového diára a čítam rukou písaný text.

„Ak chceš vedieť kto bol ten tretí, príď dnes večer do kina Aupark na film Harry Potter a polovičný princ o 22.10. Svoj Eticket číslo 89377 vyzdvihni pri pokladni, kinosála 4, rad 3, sedadlo,13. Lístok je zaplatený“

„Bože! Čo má toto do riti zasa byť!“ zahrešila som nahlas. Nehybne zostanem stať. Čo mám robiť. Lietadlo letí za necelé dve hodiny. René ma roztrhne, keď čím skôr neprídem. Už asi aj zistil, že tam nie som ako som mu sľúbila. Nič sa nedá robiť, bude to musieť ešte jeden deň zvládnuť bezo mňa. Nemôžem predsa teraz odísť. Celý život by som si to vyčítala. Áno, musím zostať. Rýchlo sa vrátim naspäť do bytu. Vezmem do ruky mobil a nacvičím si, čo poviem Renému.

 „Ahoj René, tak ako to ide?“

 „To je blbé. Ako to ide? No ako asi, keď je tam na všetko sám.“

Skúsim to znova, „Ahojky René, za pár hodín ma tam máš, musím ešte niečo vybaviť, viem že to pochopíš. Nooo, to už je lepšie.“

Okej Idem na to. Vytáčam číslo. Zvoní to. Vypočujem si volací tón V dolinách, ktorý fakt nemusím.

„No konečne, kde trčíš?“ ozve sa namiesto pozdravu René. Nečaká ani na odpoveď a pokračuje. „Mám prísť po teba na letisko?

„No, vieš  René, ja som ešte v Bratislave“ ide to zo mňa ako z chlpatej deky.

„Kde si? Ty si robíš zo mňa prdel!? Neblázni! Nemala si tu byt už včera?“

„René, upokoj sa.

„Nehovor mi aby som sa upokojil! Ešte viac ma to naserie!. Ty nemáš na krku 20 všadeprítomných cestujúcich!“

„No tak René, kde je tvoj neodolateľný šarm a zmysel poradiť si v každej situácii?“

„Zostali v Blave spolu s tebou!“

„Pozri René, musím ešte niečo zariadiť, nemôžem ti to tu teraz vysvetľovať, dochádza mi kredit,“ trocha som zaklamala.

„No tak to je ohromné“ neverí René vlastným ušiam.

„René, no tak pochop, veľa to pre mňa znamená. Keď prídem, tak ti to vysvetlím.“

„Hádam to radšej ani nechcem vedieť. A čo mám povedať šéfke, keď ťa bude zháňať?“ povedal René už trocha krotšie. Napokon, čo mal robiť.

„No tak. Ty už niečo vymyslíš, vieš, že má pre teba slabosť.“

„Okej Evi, že si to ty. Ale mám to u teba.“

„Si poklad, dík. Môžeš si zaželať, čo len chceš“

„No dobre, dobre. A neboj, so šéfkou to nejako poriešim“

„Dávaj si pozor“ povedal s obavou o mňa.

„Ešte raz ď. Teším, ahoj“

„Tak papa, vidíme sa“ a stačila som červene slúchadlo na mobile.

„Fuuuuu, tak to bol výkon“ zhlboka som si vydýchla.

„Tak to by sme mali.“

„Nešlo to úplné podľa planú, René bol naštvaný viac, ako som predpokladala, ale dopadlo to aj tak dobre.“

 

XXX

 

Deň sa nekonečne vliekol, nič som poriadne nemohla robiť. Už aby bol večer. Na nič som sa nevedela sústrediť. Celý deň som sa len premotala a ponevierala z izby do izby. Premietala som si včerajšie stretnutie na Hlavnom, ktoré sa skončilo neúspechom a čakala, čo mi prinesie dnešné. Začali sa ma zmocňovať pochybnosti. Čo ak nepríde?

Čo ak si len zo mňa, niekto nepekne uťahuje? Aj keby, nemôžem to podceňovať. Musím tam ísť. Pozriem ešte večerné správy a Susedov a pôjdem tam.

Stojím pred kinom, všade milión ľudí, asi dávajú nejakú premiéru alebo čo. Ešte šťastie, že lístok je kúpený, nemusím čakať v rade. Stačí ho len vytlačiť. Na klávesnici terminálu nedočkavo naťukám číslo eticketu 893 a dve sedmičky. Super, lístok už mám. Vo vestibule rozvoniavajú maslové pukance. Keby som nemala taký stiahnutý žalúdok, veru by som si ich aj kúpila. Uspokojím sa myšlienkou, že aj tak sú zbytočne predražené. Naozaj už nevedia, čo za ne pýtať. O pätnásť minúť začína film. Zbehnem ešte na toalety ako správna baba. Prechádzam popri sálach a hľadám 4. Otváram lietacie dvere, idem hore svietiacimi schodmi a hľadám svoje miesto. Ešte tam zatiaľ nie je tak veľa ľudí. Všetci aj tak chodia na poslednú chvíľu. Pohodlne sa usadím a sledujem ľudí. Sedadlá sa pomaly zapĺňajú. Zaľúbené páriky si tradične sadajú dozadu, hluční tínedžeri a rozmaznané detská obsadzujú ostatné miesta. Každý si nesie porciu pukancov a kolu. Ako keby mali v kine stráviť pol života a bez jedla nevydržia. Už chápem, prečo je toľko obéznych ľudí. Samé nezdravé jedlá a žiadny pohyb. Zdravý životný štýl im asi moc nehovorí. To je len samý fastfood. Svetlo sa pomaly stmieva, začínajú isť upútavky a reklamy. Skoro všetky sedadlá sú už obsadené. Očko hodím na hodiny. Ešte je čas, film ešte nezačal. Sedadlá po oboch stranách vedľa mňa sú ešte voľné. Pohľadom sledujem ľudí, čo prichádzajú. Pozorne si každého premeriavam, ale usúdim akútny nedostatok svetla. V polotme by som asi nespoznala ani Božku. Aj keď tá ma nezameniteľnú figúru. Niekto prichádza. Nie je to on? Pýtam sa v duchu sama seba. Dotyčný sadá k partičke chalanov. Tak to musí byť ten, alebo henten.  Ďalší pán ide akoby rovno ku mne, ale nakoniec sa usadí na miesto predo mnou. Zrazu ide dvojica zaľúbencov, tých si veľmi nevšímam, predpokladám, že dotyčný bude sám. Zasa ide nejaký tajomný štyridsiatnik. Spozorniem. Ide hore schodmi, mieri do môjho radu. Dych sa mi zrýchli a srdce mi bije rýchlejšie. Planý poplach. Sadá si vedľa afektovanej dvadsiatky v tom istom rade. Asi milenka, prebleskne mi hlavou. Zrazu sa zapĺňajú sedadla po mojej pravici, mladunký párik násťročných. Radšej ani nechcem vedieť koľko majú rokov. Cítim sa ako ich mama. Je očividné, že je im dosť jedno, aký film dávajú. Je to aj tak len zvuková kulisa. Je to farebné, hýbe sa to a robí to dostatočný randál, aby ich maskoval. Aj tak z toho filmu, nič mať nebudú. To je na tom filme vždy to najkrajšie, že vôbec nevedia, o čom je. Budú zamestnaní úplné inými vecami. Pousmejem sa. Pamätám sa, ako sme boli v kine s Igorom a odchádzali ruka v ruke s blaženými výrazmi na tvári. No aspoň názov filmu, som si mohla vtedy zapamätať, aby som mohla hovoriť, že som ho videla. Aj keď je možno dobré, že ho neviem, lebo asi len ťažko by som prerozprávala dej. Ale to už bolo strašne dávno a teraz je to aj tak jedno. Pozriem na hodinky. 22.10, reklamy končia a film začína. Svetla v sále úplne zhasnú. Svietia len okraje schodov a únikové východy. Sedadlo po mojej ľavej strane je prázdne. Inak celé kino je vypredané do posledného miesta, ešte aj zlaté sedadlá sú obsadené. Je prvý týždeň čo premietajú Harryho Pottera, tak asi preto. Len jedno jediné sedadlo, nie je obsadené fanúšikom Pottera. Pomyslím si, mohlo tu sedieť šťastné dieťa. Teraz musí ísť sklamané v inom čaše, v iný deň alebo do iného kina. Prešlo desať minúť, film sa rozbieha. Aj keď ma veľmi nebaví, nevidela som všetky diely. Dvadsať minúť z filmu je preč a nič sa nedeje. Nikto neprichádza, nikto neodchádza. Som nervózna, neviem sa sústrediť na film, aj keď je dabovaný a nemusím čítať trápne titulky. Párik vedľa mňa, je v najlepšom, tak ako som si myslela. 3D zvuk sa predvádza a ohuruje divákov. Pomedzi dialógy mládež šuchoce s vreckami popcornu a hlasno uťahuje zo slamky. Len ojedinele sa ozve zvonenie mobilu, ktorý si nejaký chytrák zabudol vypnúť. Prešla polka filmu, stále nič. Snažím sa sústrediť na dej, nech aspoň o tomto filme môžem povedať, že som ho videla. Ale zaujíma ma všetko navôkol len nie film. Koľko ľudí je asi v kine, aká je kapacita kina, koľko je tu chlapcov pardon mužov, detí, žien, kde treba utekať keby horelo. A dosť. Prestáva ma to už baviť. Robí tu niekto zo mňa blázna, alebo čo?! Hnevám sa sama na seba. Som naivná, niekto sa so mnou zahráva a ja som na to skočila. Najprv Hlavné a teraz kino. Zrazu mi pohľad padne na kabelku. Cez bledú látku svieti mobil. Otvorím tašku a vyberám mobil. Po odblokovaní klávesnice, svieti obálka. 1 prijatá sms. Číslo neznáme.

„pozrite sa pod držiak na nápoj na ľavej strane sedadla.“

Poobzerám sa po sále. Z tretieho radu odzadu mám dobrý výhľad na celé kino. Všetci sú zažraní do filmu. Pomaly sa predkloním. Kabelku položím na zem. Začnem potme šmátrať rukou pod sedadlom. Hľadám čosi, ani vlastne neviem čo. Skratka niečo. Na ruky sa mi niečo nalepilo. No prosím, žuvačka. V hlave sa pohoršujem nad našou budúcou generáciou. Toto ma byť naša budúcnosť naša pýcha?! Nech čítajú radšej doma knihy! Detská jedny nepodarené! Žuvačka sa mi naťahuje medzi prstami. Fuj to je ale nechutné! Keď si predstavím, že predtým to niekto žuval a miešal so slinami... Ble!!! Snažím sa jej nejako zbaviť. Prudko myknem rukou, či žuvačka neodskočí sama. Nič. Párik na pravo si ma vôbec nevšíma, majú dostatok práce sami so sebou. Len malý chlapček kúsok odo mňa pozerá priamo na mňa. Zjavne mu to v jeho malej hlávke nedáva zmysel. Kým je malý mysli si „Čo to robí tá teta?“ čo sa za pár rokov zmení na „Tá určite nie je kompletná!“. Opriem sa naspäť o sedadlo ako vzorný divák a vyčarím na chlapčeka priateľský úsmev. Aby nemal strach, že aj on raz takto dopadne a aj preto aby som ho neodradila od túžby stať sa veľkým.  Super, úsmev zabral. Malý sa vrátil k Harrymu. Vytiahnem z kabelky vreckovku a odstránim z prstov žuvačku. Zhlboka sa nadýchnem. Druhý pokus. Pomaly a hlavne nenápadne sa skloním akoby som niečo hľadala na zemi v kabelke a rukou sa vrátim pod držiak, kde som kvôli sprostej žuvačke skončila. Konečne. Zrazu cítim niečo pomerne malé, tvrdé a hranaté. Hlavou mi len tak prebleskne, Ježiškové husličky, snáď to nie je bomba?!! To by bol iný masaker.  Zo mňa by bola fašírka ako z prvej. No vidím, že zmysel pre humor ma ani v takejto zložitej situácii neopúšťa. To budú asi nervy alebo pozerám veľa filmov. Snáď mi to nebuchne v ruke. Sakra! Drží to ako prilepene kanagónom. Nejde to odtrhnúť. Kurník, dnes mám ale smolu! Do čerta! Škoda, že mám tenisky, mala som si vziať radšej tie červené ihličky, opätkom by to šlo lepšie. Okej keď to nejde po dobrom, skúsim to po zlom. Musím sa poriadne nasr....nahnevať a potiahnuť. Mmmmm. No prosím žuvačka, ako inak. Koho len mohlo napadnúť prilepiť to žuvačkou?! Aké ekologické a tematické v kine.

Aj je to mám to. Rýchlo to hodím do kabelky. Prevrátim oči, tak to bola zasa akcia. Teraz vydržať, kým film skončí. Ale vlastne na čo čakať, aj tak z neho nič neviem a do konca nevydržím. Kašlem na to, idem preč. Vstanem a nedočkavým krokom sa hrniem k východu. Rýchlo zamknem kabínku záchoda a otvorím kabelku. Víťazne vyťahujem úlovok. 

Je to záznam z kamery.


Objednať knihu

Pridali sa aj známe osobnosti:

Napíšte nám odkaz:

Návrhy na zlepšenie stránky, odkaz organizátorom, nahlásenie chýb, atd.




Chcem vedieť novinky:


Ak sa Vám páčila aktuálna kapitola, mohli by Vás zaujímať aj tieto knižky:
Andrea Coddington
Stephenie Meyerová
Dominik Dán