Jedenásta kapitola | Slovensko píše román | Slovensko píše román


Prvý slovenský spoločný román
Prináša Martinus.sk
Čítať román

Ste tu prvýkrát?

Čo je Slovensko píše román?
Projekt, v ktorom spoločne píšeme online román. Každý z vás sa mohol zapojiť.

Jedenásta kapitola

zverejnená 18. augusta 2009

V malej kancelárii Filipa Brezinu vládlo šero a len niektoré slabé lúče jesenného slnka sa spod stiahnutých žalúzií dotýkali neposlušných papierov, ktoré ležali porozhadzované na stole a po zemi. Sedel uvoľnený vo svojom mohutnom čiernom kresle a so zatvorenými očami sa snažil usporiadať mozaiku udalostí, ktoré sa udiali pred niekoľkými desiatkami rokov. Jeho život bol v mladosti pomerne nezaujímavý, narodil sa matke z oblasti Podkarpatskej Rusi a otcovi - pijanovi, ktorému bolo jedno, ako sa jeho dieťa prebije životom. Stal sa mladým chalanom z ulice, ktorý si myslel, že škola je prežitok a možno si ju odpustiť.  Skončil základnú školu s ťažkosťami a následne si uvedomil, že s tak nízkym vzdelaním môže akurát makať a prelievať krv vo fabrike. Manuálna práca mu smrdela a po deviatich rokoch fabriku na výrobu tehál opustil. Ponuku od Lukavjenka dostal náhodou o rok neskôr. Sedel v bare rozmýšľajúc o svojom osude nad pohárikmi vodky v odľahlom kúte Moskvy, keď k nemu pristúpil muž menom Alex a dal mu ponuku so slovami, že ak to vezme, jediný únik vedie do hrobu niekde pri Cherepove. Nikdy sa nedozvedel, prečo si ho vybral. Ale vtedy sa to tak robilo, komunizmus bol v úpadkovej dobe, mafia v plienkach a k jeho rozhodnutiu prispel aj fakt, že bol trochu pripitý. A tak o pár dní nastúpil. Dostal presné inštrukcie a výzbroj od Alexa, ktorá zahŕňala kľúče od Volgy a tmavohnedý oblek šoféra, na ktorom si veľmi pozorné oči mohli všimnúť tmavé fľaky a silný pach akejsi látky. Hneď v prvý deň svojho nástupu spoznal Ninu Kuchkovú, jedinečné dievča s blankytne modrými očami a nehou v tvári, ktorou sú ruské ženy tak známe. V tej dobe nosil Barón svoj plán s Medimirom zatiaľ len v hlave, a ten mal byť najlepším zdravotným strediskom v celom Rusku. Bol mimoriadne ctižiadostivý a nič mu nebránilo uskutočňovať jeho plány. Ale odvtedy to šlo dolu vodou...

Zadné dvere administratívnej budovy kliniky sa nehlučne zaklapli a na schodoch stál Ivan biely ako čerstvý sneh a Andrejovi sa zdalo, že sa snaží potlačiť drkotanie zubov.
,,Čo sa deje ?” opýtal sa ho a Ivan prišiel k nemu tak blízko, že sa takmer dotýkali nosmi.
,,Ja neviem, chlape. Buď som taký citlivý alebo mi proste nerobí dobre pohľad na to, ako režú človeka zaživa. Keby som mu mal vystreliť mozog aj rozum z hlavy, urobím to, ale nech ma nikto nenúti pozerať sa na tie jatky.”
Odkašľal si a Andreja striaslo pri tej predstave.
,,Baróna to neskutočne bavilo, je to diabol. A Alex je myslím ešte horší, než náš šéf. Raz sa im na tú robotu vyseriem.”
Ivan by povedal viac, no vtom sa zjavila mladá odfarbená blondínka, s vlasmi nakrátko ostrihanými a zmyselne plnými perami, ktorá im ladne zdvihla ruku na pozdrav. Uljana bola mladá žabka, prišla len nedávno a vplyvom nejakého kúzla sa hneď stala reprezentatívnou manažérkou Kliniky chirurgie a operácií. Za ňou kráčal ako tieň vychudnutý chlap s magnetofónom v ruke a veľkou kamerou ázijskej výroby na pleci. Akiste ďalší z tých novinárov, ktorí robili z plastík senzáciu na dve strany a povolenie mal vďaka tomu, že sa manažérke prepracoval cez nohavičky. Položil kameru na zem a vytiahol ďalší zo svojich pokladov - fotoaparát. Prišiel až k chlapom a kým cvakol, Andrej si všimol na náprsnej menovke jeho meno. Sergej Adamič, kričali čierne písmená na bielom podklade.
,,Poďte pán Adamič, vnútri sú zaujímavejšie objekty na fotenie.” zavolala na neho.
,,Určite áno. Orgány, silikóny a Uljana.” odvrkol Ivan a vytiahol cigaretu s jasným úmyslom.
Zatvárila sa akoby vypila octový nálev, vyplazila na nich svoj ružový jazyk a vošla aj so Sergejom do budovy. Chlapov to pobavilo, no na tvári sa im objavili trpké úsmevy. Keď vyšiel Barón v dobrej nálade, odviezli ho mlčky k vile. Doma sa spratal do niektorej zo svojich pracovní, kde sa zavrel na dlhé hodiny a spolu so svojimi poskokmi menil plány na skutočnosť. Ivan sa odobral do svojej kutice v podzemí vily a Andrej zostal sám. Jeho povinnosťou bolo čakať na cestychtivých ľudí z vily, keďže Barón si dal záležať na tom, aby všetci ľudia jeho srdcu blízki bývali s ním v dome a hlavne - aby ho nevolali Bashir.
,,Andrej, mám problém.” prerušil ho nežný hlas v jeho snívaní a dvere na aute sa prudko zabuchli.
,,Čo? Aký?”
Nina si vzdychla a vyriekla: ,,Som tehotná. Nepozeraj tak na mňa, Bashir sa ma nikdy nedotkol. To Alex prišiel ku mne a...” pozrela stranou a veľká slza jej stiekla po líci. ,,Zober ma odtiaľto, Andrej. Tu už nemôžem ostať.”
Stalo sa tak ešte toho večera. Dievčatá určené šejkovi sa Andrejovi a Ivanovi podarilo nalodiť domov a potom Andrej navždy zmizol aj s Ninou. Vedel, že tým zradil svojho spojenca, ale nechcel ho zapliesť aj do tohto. Súčasťou úteku bola aj zmena mien - on ako Filip Brezina a ona... nuž, jej úplne prvé meno si už nepamätal. Prvý rok v cudzine bol ťažký, zvlášť pre Ninu. Dlho sa nevedela dostať slovenčine pod kožu, hoci sa ju Filip snažil naučiť to, čo pochytil od svojej matky. A vždy, keď si spomenul na Ivana, lavíroval medzi dvoma možnosťami: že skončil na rovnakom pitevnom stole ako predchádzajúca obeť alebo šiel po jeho stopách a z pomsty prezradil miesta ich úkrytu. 
Skutočnú pravdu vedela len Uljana, ktorá našla Ivanovo telo pod pavilónom H, ktorý bol súčasťou Kliniky odjakživa.

Na chvíľu otvoril oči a vzdychol. Začiatok dobrý, koniec ešte lepší, hovorí sa. Určite to však neplatí o živote a o Martinom už vôbec nie. Riskoval, keď šiel na pohreb, no dúfal, že pred zrakmi toľkých ľudí ho len tak nezabijú a neskôr sa stratí ako sneh po daždi. Čím bol bližšie k cintorínu, začalo mu to byť jedno. Stratil svoje jediné dieťa, nositeľa niektorých jeho vlastností a schopností, jedinú pamiatku na krátke šťastie s Ninou a cítil sa, akoby niečo iné ovládalo jeho telo a duša kráčala vedľa tela. Bol to nádherne smutný deň v jari, keď vtáky ticho sedeli na telefónnych drôtoch a pozorovali zástup čierneho vojska okolo hrobu. Filip si cestou všimol postavu v čiernom, ktorá sa držala ďalej od zástupu. Bola to Eva bez Igora, ktorý ležal po ťažkom šoku a amnézii v nemocnici. Tá Eva, ktorá ho o pár rokov neskôr videla v penzióne a nepamätala si ho! Bol na ňu nahnevaný. Keby bola Igorovi povedala o tom pohrebe, bolo by ľahšie vysvetľovať mu celú pravdu a možno by mu aj uveril. Vrhol