Kapitola štvrtá – EVA, ULJANA, IGOR | Slovensko píše román | Slovensko píše román


Prvý slovenský spoločný román
Prináša Martinus.sk
Čítať román

Ste tu prvýkrát?

Čo je Slovensko píše román?
Projekt, v ktorom spoločne píšeme online román. Každý z vás sa mohol zapojiť.

Kapitola štvrtá – EVA, ULJANA, IGOR

zverejnená 23. júna 2009

Ten týždeň ubehol ako voda. Z Edinburghu sme v utorok pokračovali na trase ďalej do postriebreného Aberdeenu. Cestou tam krátka zastávka v St. Andrews, lebo pár nadšených začínajúcich golfistov sa chcelo pokochať pohľadom na ihrisko, na ktorom si zjavne nikdy nezahrajú. Streda - mokrý príbytok Lochnesskej príšery. Ten sme si na klasickej poznávačke nemohli dovoliť obísť, veď čo ak by sa práve im ukázala. Neukázala sa. Beštia! Štvrtok - táto výprava sa odmietla štverať na Ben Nevis, tak sme si to zamierili na ostrovček Islay – niektorí tam chodia pozorovať vtáky, my liehovar, kde sa rodí pravá škótska whisky. Slovenskej náture naši turisti neostali nič dlžní. Na záverečnej ochutnávke sa tak „dochutnali“, že bol program na ten deň vybavený. Je takmer isté, že z programu, ktorý tam snaživí domáci pripravili, si nič nepamätali. Na hotel sme dorazili okolo ôsmej večer. Pokusy vysvetliť im, že by mali hulákať potichšie, boli úplne zbytočné. Do polhodiny už ale bolo na chodbe ticho, akurát sa občas spoza dverí ozvali zvuky, ktoré dávali tušiť, že sa obsah žalúdka rozhodol presunúť niekam inam.

S Reném sme sa na ochutnávke šetrili, a tak sme zašli  na kapurkovú do hotelového baru. Udivilo nás, keď sme videli prechádzať okolo študentku Zuzanu.  Úplne sme na ňu zabudli, keďže sa ako obvykle rozhodla ignorovať spoločný program a radšej sa vydala pátrať po nejakých pamätihodnostiach. Mávla nám na pozdrav a šla ďalej k izbám.

„Konečne máme ten týždeň za sebou. Strašne sa teším domov,“ povedala som úprimne.

„Ale, ale, to tu dávno nebolo. Čo sa stalo? Vymenila si môjho kamoša za iného?,“  podpichoval René.

„Ha-ha. Vtipálek. Fakt sa teším. Včera mi volal Igor. Bol po dlhej dobe taký, taký ..“ hľadala som to správne slovo, „uvoľnený!“ Nechcel mi do telefónu nič konkrétne povedať, ale vyzerá to tak, že má ponuku na novú robotu!“

„Tak to by bola paráda. Myslel som si, že už na hľadanie rezignoval.“

„Veď hej. Rezignoval.“ A nielen na to, povedala som si sama pre seba pri spomienke na to, kedy sme naposledy spolu spali.

„Modlím sa, nech je to hocičo, len nech je to vo fachu. To by ho mohlo zachrániť. Nás.“

René prikývol:

„V Tvojom lone
čas si krátim
viac než moji kamaráti
Nežiarlim a ani sa
kvôli Tebe neopíjam
radšej také myšlienky
mucholapkou pozabíjam.“

„Táto nemá dobrý rytmus,“ zasmiala som sa, postavila a zamierila smerom k baru zobrať ďalšiu rundu.
Zapípala esemeska. Na mojom mobile. Striaslo ma.

„Pozri sa, prosím Ťa, od koho je“, poprosila som Reného.

„Ešte Ti píše ten úchyl?“ spýtal sa nahlas a pozrel na displej. Neodpovedala som, len som mykla plecom a keď som sa s plnými pohármi vrátila k stolu, spýtavo som na neho pozrela.

„Je od Igora,“ povedal a podal mi telefón.

„uz len raz sa vyspime, a budes konecne doma. tesim sa a lubim ta. igor“. Usmiala som sa.

„Neodpovedala si mi. Ešte ti píše ten úchyl?“

Odlepila som oči od telefónu a pozrela s povzdychom na Reného: „Nie. Odvtedy nič. Ale som si istá, že to číslo poznám. Bolo na tom letáku z penziónu, kde teraz robí Igor.“

„Čože? Odkiaľ by mali tvoje telefónne číslo?“

„Veď práve. Rozmýšľala som nad tým. Napadlo mi, že možno Igor napísal moje číslo vo vstupnom dotazníku. Vieš, chcú vedieť kam majú volať v prípade, že by sa mu niečo stalo.“

„No, znie to logicky. Ale veď sa tam s nikým nepoznáš, tak kto by mohol proti tebe niečo mať?“

„Ja neviem. Už som si to v hlave obrátila toľkokrát a na nič som neprišla“  zvraštila som čelo, až som cítila vrásky nad koreňom nosa.

„Sú tam len dvaja ľudia, ktorí prichádzajú do úvahy,“ pokračovala som, „ekonómka - tá ma ale nikdy nevidela. No a potom už len majiteľ penziónu – ten síce na mňa divne pozerá, ale nie je to nenávistný pohľad. A okrem nich dvoch je tam už len Igor a pomocný personál. Tí ma síce videli, ale pochybujem, že majú prístup k osobným zložkám.“

„A nenasr... nenaštvala si niekoho v poslednej dobe?“

„O ničom neviem! Chvíľami ma chytá paranoja, či to nie je niekto z rodiny tej baby, ktorú Igor vtedy zabil.“

„Neblbni. Prečo by to robili? A zrovna teraz. Veď už je to rok. A vôbec, prečo by strašili teba, veď s tým nič nemáš?“

„Mám. Žijem s Igorom.“

„To nie je motív.“

„To som si tiež hovorila. Ale dnes som si ešte na niečo spomenula a desí ma, že mi to úplne vyfučalo z hlavy,“ povedala som:

„Pamätáš sa? Prvé správy z toho večera, keď sa to stalo, hovorili, že pri autonehode boli ťažko zranení dvaja ľudia a že jeden z nich na následky zranení zomrel. To bola tá baba. Na druhý deň sa už ale písalo len o tej babe, že zahynula. Ale kto bol ten druhý? Igor predsa vôbec nemal ťažké zranenia.“

„Možno sa len novinári pomýlili.“

„Pomýlili? To pochybujem. Viem, ako to funguje. Policajti dostanú hlásenie o nehode a hneď to ide aj novinárom. Tí sú tam koľkokrát aj skôr ako poliši. Podľa mňa napísali len to, čo videli!“

„Možno. Čo z toho plynie?“

„Napríklad to, že ten druhý človek mohol byť niekto dôležitý, kto tam v tom čase vôbec nemal byť. A niekto sa to snažil ututlať. Preto sa to potom neobjavilo ani v policajnej správe a Igora za to nikto nežaloval.“

„Mhm. A prečo by ťa takýto človek mal chcieť teraz za niečo trestať?“

„Bože, ja neviem! Hlava mi z toho ide prasknúť. Nič mi nedáva zmysel.“

„Ále, nekonšpiruj už toľko! Poďme radšej spať, nech ráno vládzeme naložiť tých našich na bus. Môžeš potom rozmýšľať celou cestou v lietadle.“

„Máš pravdu.“ Pritakala som, ale pevne rozhodnutá, že zistím, či tam ešte niekto bol. Ako, to som nemala ani poňatia.

„Eva?“

„Hm?“

„Vie Igor o tých esemeskách?“

„Nie. Nechcela som mu kaziť radosť. Bol taký šťastný.“

„Povedz mu to čím skôr.“

„Veď hej. Zajtra mu to poviem.“

„Fajn. Tak dobrú noc.“

„Dobrú.“ Rozlúčili sme sa a pobrali sa každý na opačnú stranu hotela, kde mali svoje izby. Neobzrela som sa, lebo som si bola istá, že René sa mi bude pozerať na zadok, až kým nezájdem za roh.

 

 XXX

 

Práve v tej chvíli nejakých 2000 km na východ vystúpila Uljana z taxíka pred svojím domom v luxusnej štvrti, ktorá patrila Medimiru. Medimir bola skratka od „Medicine Miracles“. Ani Rusku sa nevyhla móda anglických názvov, hoci aj v ruštine by sa dalo vymyslieť „Medicinskij mir“, ale to by už neznelo tak svetovo. Klopkajúc vysokými ihličkmi prešla po bezchybnom chodníku cez dokonale upravenú záhradu, k perfektnému modernému domu. Za oknami bola tma. Doma ju nikto nečakal. Ešte si celkom nezvykla, že tu Sergej nie je.

Naliala si whisky, z mraziaceho boxu na chladničke pridala 3 kocky ľadu, z kufra vybrala Igorovu zložku a sadla si na drahú taliansku koženú sedačku. Pokrčila nohy pod seba, odpila si a pritom prebehla očami po izbe. Uvedomila si, že sa vo vlastnom dome cíti cudzo. Navyše ten nepríjemný pocit, že ju niekto sleduje. Začalo to, keď odišiel Sergej, krátko na to, ako jej povedal, že na niečo prišiel ale zatiaľ nemá dôkazy. Vraj to bude bomba, keď sa to prevalí. Jedného dňa si našla ten čudný odkaz a viac sa jej neozval. Takmer sa vtedy z toho zrútila. Zachránila ju práca, makala ako nikdy predtým. Okolie si nič nevšimlo. Vždy na nich pôsobila ako chladná mrcha, takže nikomu nebolo divné, že ledva odzdravila, alebo niekoho prehliadla. A odkedy nechtiac zistila, že pod pavilónom H je tajná miestnosť, a možno aj celý samostatný trakt, bola si istá, že sa v Medimire deje niečo nedobré. Chcela  by sa o tom s niekým porozprávať, ale nemá s kým. V práci priateľov nemala. A ostatných priateľov stratila, keď prišla do Medimiru. Teraz mala len kopec známych, ale nikto jej nebol tak blízky. Keby tu tak bol Sergej! Bože, načo sa trepala v ten večer za Alexom. Keby za ním nešla, nebola by uvidela tie poodchýlené dvere za knižnicou a za nimi schody. Nezišla by po nich dole a neuvidela to, z čoho je jej doteraz nevoľno, len čo si na to spomenie. Miestnosť - rozdelená na dve časti – na jednej operačné boxy a na druhej pitevné stoly. Na jednom z nich ležalo telo. Chýbali mu oči a posledné články prstov na rukách. Keď to zbadala, inštinktívne si dala ruku na ústa a takmer vykríkla. Potom sa otočila a čo najrýchlejšie vybehla po schodoch naspäť. Utekala ďalej čo jej sily stačili. Zastavila sa až pred vchodom do pavilónu B. Bola úplne zadýchaná a bojovala s tým, aby nevyvrátila obsah žalúdka. Pri tej spomienke ju striaslo. 

Vrátila sa k spisu a začala v ňom automaticky listovať. Pristavila sa pri fotke Igora s Evou. Vedela, že Igor tú prácu zoberie. Každý ju doteraz zobral. Preto si vyberali také typy. Boli vydedencami, nemali čo stratiť.

 

 XXX

 

Keď Igor dopísal Eve esemesku, oprel sa v kresle, zaklonil hlavu a zavrel oči. Celý týždeň bol od nadšenia a nedočkavosti ako na ihlách. Polovicu času trávil hľadaním informácií o klinike Medimir. Akože zázraky medicíny. Trochu divný názov, ale asi sedel. Na webe veľa informácií nebolo, zjavne sa snažili nebyť veľmi na očiach. Tak zavolal Uljane, nech mu povie viac. Povedala, že klinika sa špecializuje na poúrazové plastiky a hlavne na experimentálne zákroky. Také, na ktoré by si konzervatívne nemocnice netrúfli, aby sa nedostali do prúseru. Aby mali na svoje pokusy prachy, skrášľovali celebrity z celého sveta, ktoré ich rady štedro odmenili za to, že sa na svetlo božie nedostane pravda o ich nových nosoch, liposukciách či nových silikónoch.

Cítil zvláštne chvenie. Nedúfal, že ešte niekedy bude robiť v zdravotníctve, nieto ešte vo svojom fachu. Pýtal sa Uljany, v čom je háčik, keď mu ponúkajú taký plat. Vedel ako sa pohybujú platy plastických chirurgov, dokonca aj priamo v moskovských nemocniciach a tento bol minimálne dvakrát taký. Odpovedala len, že je to cena za jeho kvalitu a diskrétnosť. Polichotilo mu to. Možno mu aj v tej chvíli na moment inštinkt našepkal, že to nie je celkom v poriadku. Na to ale myslieť práve nechcel. Predstava, že opäť chytí do ruky skalpel mu spôsobovala takmer rozkoš. Prvýkrát od tej nehody pocítil aj iné vzrušenie. Ach, keby tu teraz bola Eva. Eva. Druhú polovicu času v tom týždni trávil rozmýšľaním, ako zareaguje. Nie na robotu. Na to, že pôjde do Moskvy, možno aj navždy. Pôjde s ním? Aj tak je väčšinu času na cestách, tak by jej mohlo byť jedno, či sa vracia domov do Blavy, alebo do Moskvy. Sprievodcovstvom by sa uživila aj tam. A ak by sa jej zacnelo, tak jej z toho platu bez problémov zaplatí letenku. Kamkoľvek. Určite ho pochopí, že takú ponuku odmietnuť nemôže.

Uvarí jej večeru. Romantika, sviečky. Snáď to tak pôjde ľahšie. U Božky už objednal jej obľúbený tvarohový koláč. Ešte dokúpiť chýbajúce ingrediencie a kyticu a je to.

Keď sa vracal z obchodu, pred vchodom postávali dvaja chlapíci. Mladší bol vyšší, s nagelovanými vlasmi, slnečné okuliare posadené na vlasoch. Starší vyzeral ako nepodarená kópia Dempseyho v o číslo menších rifiliach a ešte menšej koženej bunde, spod ktorej vytŕčal začínajúci pivný pupok. Pofajčievali, a pritom sa stále obzerali. Evidentne na niekoho čakali. Nedalo sa im vyhnúť, tak chcel aspoň čo najrýchlejšie okolo nich prejsť. Bol už krok za nimi, keď ho oslovili:

„Prepáčte!“

„Prosím?“

Vybrali z náprsného vrecka preukaz. Takmer synchrónne natiahli ruky a zahlásili: „Interpol. Potrebujeme s vami hovoriť.“

„V akej veci?“

Starší opäť siahol do vrecka, niečo vybral a podal mu to. Bola to fotka, na ktorej bol on s Uljanou v reštaurácii. Prekvapene a zároveň nechápavo sa nich pozrel, podávajúc im naspäť fotku: „Nerozumiem,“ povedal.

„To je na dlhšie. Môžeme ísť s vami hore?“

„Asi nemám inú možnosť,“ povedal Igor trochu podráždene. V skutočnosti sa viac bál. Policajtov si pred rokom užil viac než dosť. Nemal na to dobré spomienky.

Vyšli hore po schodoch. Keď vošli do bytu, usadil ich v obývačke, nákup zložil na kuchynskú linku. Ponúkol im kávu, príkývli.

„Takže? Ako vám môžem pomôcť?“

„Vieme, že ste dostali ponuku pracovať v Medimire.“

„Áno. A čo má byť?“

„Hovorí vám niečo „Barón“?“

„Myslíte toho mafiána, čo zdrhol našej polícii pri prevoze do väzenia?“

„Hej. Toho. Máme tip, že ho videli v tej klinike. Boli sme tam, ale vedenie jeho prítomnosť poprelo. Prehliadku žiadať nemôžeme, lebo nemáme dôkaz. A od vás chceme, aby ste nám ho pomohli nájsť.“


Objednať knihu

Pridali sa aj známe osobnosti:

Napíšte nám odkaz:

Návrhy na zlepšenie stránky, odkaz organizátorom, nahlásenie chýb, atd.




Chcem vedieť novinky:


Ak sa Vám páčila aktuálna kapitola, mohli by Vás zaujímať aj tieto knižky:
Andrea Coddington
Stephenie Meyerová
Dominik Dán