Prvá kapitola - Eva | Slovensko píše román | Slovensko píše román


Prvý slovenský spoločný román
Prináša Martinus.sk
Čítať román

Ste tu prvýkrát?

Čo je Slovensko píše román?
Projekt, v ktorom spoločne píšeme online román. Každý z vás sa mohol zapojiť.

Prvá kapitola - Eva

zverejnená 27. mája 2009
Autor:
Obľúbená kniha:

Presne o siedmej mi pípla esemeska. Ráno. Už som nespala, len tak som driemala a mobil som nechala na nočnom stolíku, lebo veď píše Igor, tak ako vždy, keď som na cestách. Píše, že všetko je v poriadku, že ma má rád a že sa ma nevie dočkať. Potom si natrie dva toasty marhuľovým džemom, ktorý fasujeme od tučnej susedy Božky, pozerá Teleráno a keď je tam Lenka Šóošová, trochu nachýli hlavu doprava, lebo sa mu páči. Je to jeho typ. Tmavá, dlhé vlasy, útla. S veľkými očami. S posledným sústom telku vypne, zdvihne sa, zhrabne kľúče a rýchlym tempom kráča na trolejbusovú zastávku neďaleko našej bytovky. Má to vyrátané, nikdy nečaká dlhšie ako minútu. Už si zvykol na MHD, už nevolá kamarátov, aby ho cestou do roboty vyzdvihli a vysadili pred malým penziónom, kde robil recepčného za 450 Eur hrubého mesačne. Za sumu, ktorú bol kedysi schopný a ochotný minúť na žúre za jediný večer. Majiteľ toho penziónu, taký čudný človek, čo na mňa stále čumí, keď za Igorom prídem, nebol ochotný dať viac. Vraj nemá prax. Veď nemá, to je pravda. Igor sa nehádal, bol po takom dlhom čase doma len vďačný, že môže chodiť medzi ľudí a má pravidelne kvôli čomu vstávať z postele. Tak robí za pár peňazí.

No a ani odo mňa, keď som doma, nechce, aby som ho do práce odviezla. Kývne rukou, povie:

„Ešte si pospi,“ dá mi pusu a počuť už len jeho kroky na schodoch. Hanbí sa? Neviem. Nehovoríme moc o tom.

Snažil sa rok. Celý rok po tej nehode chcel po okamžitej výpovedi v súkromnej klinike robiť s plastikou ďalej. Nechceli ho. Nikde. Aj keď patril medzi najlepších. Aj keď sa neorientoval na nosy, viečka, silikónové prsia a neposieral sa z celebrít, čo chceli byť nesmrteľné. Chcel pomáhať obyčajným ľuďom po nehodách, po popáleninách a robil to dobre. Tak dobre, že býval v zahraničí častejšie ako ja. Kongresy, konzultácie... A potom dvoch ľudí zmrzačil tak, že by im sám nepomohol. Jeden z nich umrel. Žena. Mladá. Vraj ju poznal. Vraj. Vraj opitý nad ňou kľačal a plakal, že prepáč, prepáč, prepáč... Dokola, asi miliónkrát, údajne ju bozkával na vlasy a nahlas kvílil, kým ho policajti nenatlačili do svojho služobného vozu. Bola s ním v aute. V našom. Vzali ho rovno na šrotovisko, aj s mojimi cédečkami Norah Jones, aj s tajomstvom tej mladej ženy, čo sedela na mojom sedadle. Igor si nič nepamätá. Teda, tvrdí, že si nič nepamätá. Nevie, kto to bol, nevie, ako sa k nemu dostala do auta a už vôbec nevie komentovať svoje správanie na mieste nehody, lebo bol na mol.

Dobre, tak ja mu teda verím... Nič iné som vtedy robiť nemohla, len mu veriť a stáť pri ňom, lebo ostal bez práce, bez vodičáku, zmätený a stratený v živote, ktorý mal rozbehnutý na plné obrátky. A vyšetrovanie, súdy, podmienka... Nechcem to tu opisovať, každý má svoje problémy a vlastne, vôbec o to nejde. Modriny z tela mu postupne zmizli, prestal vykrikovať zo sna, alkoholu sa od toho dňa ani nedotkol a ja som mu nikdy ani slabikou nepripomenula, že som ho stovkykrát predtým, ako sa to stalo, prosila, aby nešoféroval po divokých žúroch so svojimi kamarátmi, aby sadol do taxíka, aby nepokúšal osud... veď viete.

Náš vzťah sa zmenil. Viac sme sa zomkli a menej sme spolu začali spávať. Vlastne, klamem. Vôbec sme spolu nespávali. Prestali sme. Úplne. Asi navždy. Igor tvrdí, že už mu to nefunguje. Nehovorí pravdu, budím sa niekedy ráno skôr ako on a vidím jeho plné spodky. Niekedy ma chytí amok a kričím, dožadujem sa, vyčítam a argumentujem. Igor má chladný výraz tváre, hovorí len, aby som nerobila paniku, a keď si chvíľu na to ku mne ľahne do postele, silno ma objíma a do vlasov mi mrmle, že ma má rád.

„Tak ma pomiluj,“ hovorím ja pošepky, on otrávene vzdychne, odtiahne sa, zaspí a ja ležím v chladných perinách s pocitom totálnej porážky.

Tučnej susede Božke som to povedala, keď mi raz vykladala karty a vyveštila mi, že do roka a pol porodím syna... Božka mi bola ako mama, lebo tá moja umrela týždeň po tom, čo som sa narodila. Neviem prečo. Babka mi hovorila, že jej mlieko udrelo do hlavy, vtedy im takéto vysvetlenie stačilo, pochovali ju, oplakali a spolu s mojím otcom sa snažili, aby mi nechýbala. Otec mi síce po pár pohárikoch sem-tam vykričal, že som mu zabila ženu, ale inak robil, čo mohol... Božka mi vždy na jeseň uvije krásny veniec, spolu so mnou ho položí na mamin hrob, pozerá na náhrobok, šepká:

„Božinku, bola taká mladá,“ a utiera si slzy, čo jej stekajú po tvári. Áno, mladá bola, keď zomrela. Nemala ani dvadsať. Ja som už o dvanásť rokov staršia. A chýba mi veľmi. Tá moja mama.

Takže, keď som Božke povedala, čo ma žerie a aký máme problém, len ma pohladkala po ruke a smutne sa usmiala.

„Ľudia žijú všelijako. Nikto sa nemá tak, ako by sa chcel mať.“

Mykla som plecom, lebo to nebola odpoveď, ktorá by ma upokojila, alebo by mi dala vysvetlenie. Božka si to všimla a usmiala sa ešte smutnejšie.

„Napríklad, ja som mala manžela krásavca. Bol to typ muža, o ktorého sa ženy bili. Dodnes neviem, prečo si ma vybral. Malú buchtu bez vzdelania. Ani som nesnívala, že takýto muž by si ma mohol všimnúť.“

„No vidíš, Božka a predsa ťa ľúbil,“ objala som ju pohľadom a ona sledovala jeho fotografie vyložené v rámčekoch na komode.

„Ľúbil, neľúbil...“ šepla Božka: „vedel, že ja ho ľúbim ako nikoho na svete. Lebo čo by som bola bez neho? Kto iný by ma chcel?“

Zamračila som sa.

„Vieš, ako vyzerala telesná láska u nás?“ pozrela na mňa významne.

Pokrčila som plecami.

„Keď som mu servírovala večeru, povedal – Boženka, dnes sa zabavíme. To bol signál, aby som sa pripravila. Jeho príprava bola taká, že strávil pár minút na záchode nad hanbatými časopismi. Potom prišiel za mnou do spálne a za dve minúty bolo po všetkom.“

Znechutene som sa zamračila.

„Prečo to robil?“

„Lebo som ho nevzrušovala, nepáčila som sa mu.“

„Ale...“

„Dievča moje, nikdy som neprotestovala a o nič viac ho neprosila. Rada som bola, že som jeho ženou a že ma má inak v úcte.“

Hm. No dobre teda. Veď aj to je postoj k životu.

Ale mne to pekne išlo na mozog. Budem úprimná. Ešte som Igora nepodviedla. Ešte nie. Ale  je to len otázka času.

Škoda.

Jeho.

 

 

Presne o štvrť na osem mi na dvere hotelovej izby zaklopal René. Kolega. Poznáme sa dlhé roky. Ja jeho. On mňa. On Igora. Ja jeho 1459 žien. Nemám v nich prehľad. Ani on.

„Ešte si v pyžame?“ vošiel dnu.

„Ešte som v pyžame,“ odpovedala som pobavene a keď si sadol do kresla pri televízore, ironicky som dodala: „poď ďalej.“

„Počkám ťa tu, inak sa odtiaľto nedostaneme ani za hodinu.“

Ostala som v chodbe v oblaku vzduchu, ktorým sa prešiel.

„Pekne voniaš, čo to je?“

„Nejaká Aqua, či čo. Darček.“

„Od koho?“

„Neviem celkom presne.“

„Veľmi vtipné.“

„Naozaj, kto si to má pamätať?“

„A veľmi presvedčivé.“

„Nemá význam vysvetľovať ti.“

„Nevysvetľuj, to si šetri pre čajočky,“ zasmiala som sa.

„Na tie mi stačí jeden mozgový závit.“

„Máš, čo si vyberáš.“

„Čo má dlhé vlasy a nohy, má od boha dosť, aby ma zaujalo.“

„Nepochybujem!“ zakričala som z kúpeľne: „len pri tvojom tempe ti zo zdrojov dosť rýchlo ubúda!“

Zachechtal sa. Spokojne. Počula som, ako si pustil televízor, popiskoval si a dvakrát nahlas zívol.

„Napísal som ďalšiu báseň,“ povedal, keď som zabalená v osuške vošla do izby..

„Použil si slovo lono?“

„Ako vieš?“

„V každej tvojej básni je slovo lono.“

„Asi to bude pre mňa signifikantné.“

„A možno len nemáš slovnú zásobu, René,“

„Viem, že som dával večné sľuby.

Ale za všetko môžu telesné údy.

Až keď som ochutnal tvoje lono,

Zistil som, že to nie je ono.“

Usmiala som sa.

„Ty si fakt blázon.“

„Ešte mám jednu zo včera,“ nadýchol sa.

„Ale otoč sa k oknu, chcem sa obliecť,“ zohla som sa k otvorenej cestovnej taške a vytiahla som džíny s tričkom. René recitoval.

„Chutíš ako mandarínka

Lono zas máš horúce

Ale smola, ja som totiž

Alergik na ovocie.“

Smiala som sa veselo, ako som sa smiala len s týmto psychopatom, ktorý miloval ženy, dvoril im, zvádzal ich, prinútil ich, aby milovali jeho šarm a potom ich chladnokrvne nechal dožiť bez neho. Ako vo filme. V béčkovom.

„Dobré, že?“

Len som sa usmievala. Vypol telku a postavil sa.

„Tak poďme už, aby sme mali čas sa normálne najesť.“

Svoje dlhé vlasy som si zviazala do dievčenského copu.

„Ešte nie som namaľovaná.“

René podišiel ku mne, chytil moje líca do prstov a poštípal ma tak, že som zakričala od bolesti.

„Áu, čo ti šibe?“

„Toto je rýchlejšie...“ žmurkol na mňa: „A moja babka hovorila, že púder používajú len kurvy.“

Presne o 7:35 sme vošli do reštaurácie, ktorá voňala fazuľou, párkami a vajíčkami. Ľudia z nášho zájazdu už raňajkovali. Kývli nám hlavou alebo zdvihli ruku na pozdrav, starší pán mi povedal, že večer  stihol prejsť celú edinburghskú kráľovskú míľu a že sa teší, čo im o nej porozprávam. So širokým úsmevom som prikývla a pochválila ho, aj keď ten pán patril do kategórie NESMIERNE OTRAVNÍ TURISTI a ešte som mu  potvrdila, že Edinburgh je nádherné mesto. Prišiel René s taniermi a starší pán zmizol k svojej žene. Lebo si myslel, že  ja a René sme partneri. Všetci si to mysleli. Teda všetci na zájazdoch. On šof éroval mikrobus, ja som ich sprevádzala po mestách, ktoré boli na trase a im sa naše vtipkovanie a doberanie páčilo. Aspoň som mala pokoj od  chlapov, ktorí by ma považovali za ľahkú korisť. Dosť ich takých chodí na naše zájazdy...Prebehla som očami denný program, spočítala vstupenky na hrad a do podzemných katakomb mesta a mladej študentke, čo chcela stráviť deň sama bez nás, som na mape označila všetky miesta, kde nájde sochy známych aj neznámych spisovateľov.

„Načo jej to bude, vidieť tie rárohy?“ spýtal sa René.

„Možno chce byť spisovateľka a chce načerpať energiu.“

„Z kamenných sôch?“ premeral si René študentku od hlavy po päty.

„Uhm,“ prehltla som kus bagety: „pre takýchto ľudí sú to inšpiratívne miesta. Mal by si to cítiť,  veď aj ty píšeš básne.“

„Pre mňa je inšpiráciou niečo iné.“

„Viem, lono.“

René pokrútil hlavou a usmial sa na čašníčku, čo nám doliala kávu. Postála pri nás dlhšie. Úsmev mu opätovala. Beštia, ako to môže, keď si myslí, že je to môj frajer?

„Som zvedavá, či prídeš tak skoro ráno aj keď tu budeme spať nabudúce,“ povedala som.

Zaškeril sa na mňa a nechal ma bez odpovede.

Bolo osem minút po ôsmej, keď som sa znovu vrátila do izby, aby som si vzala  hrubý sveter a mobil.

Na displeji ešte stále svietila obálka. Igorova esemska z rána. Zabudla som na ňu, ako sa sem René vrútil. Otvorila som ju, aby obálka zmizla a nemýlila ma a len v zlomku sekundy som si pri rutinných operáciách s tlačítkami všimla, že to neboli písmenká, na ktoré som bola zvyknutá každé ráno.

Text bol úplne o niečom inom.  

A tá esemeska nebola od Igora.


Objednať knihu

Pridali sa aj známe osobnosti:

Napíšte nám odkaz:

Návrhy na zlepšenie stránky, odkaz organizátorom, nahlásenie chýb, atd.




Chcem vedieť novinky:


Ak sa Vám páčila aktuálna kapitola, mohli by Vás zaujímať aj tieto knižky:
Andrea Coddington
Stephenie Meyerová
Dominik Dán