Ste tu prvýkrát?
Siedma kapitola
V deň, keď sa Eva narodila, bol vonku nádherný jesenný deň. Slnečné lúče sa preplietli s konármi stromov a ľahký vánok s nimi rozpútal rôznofarebnú listovú šou. Aj cez pootvorené okno na nemocničnej chodbe cítil Ivan vtedy vo vzduchu závan vlhkej zeme miestami zmiešaný s vôňou páliaceho sa lístia. Na moment privrel oči a predstavoval si, ako sa s Alenou prechádzajú v parku a brázdia kočíkom jesenný park.
Keď mu neskôr oznámili, že manželka pri pôrode umrela, neveril tomu. V takýto krásny deň sa predsa neumiera. Nechcel tomu uveriť ani o dva dni, keď ju pochovali, ani na ďalší deň, keď vychádzal z nemocnice - v jednej ruke v perinke spiaci uzlíček a v druhej úmrtný list. Okrem toho mal 20 rokov, mladomanželskú pôžičku a obrovský strach.
Po príchode domov zmizol. Bol piatok. Najprv sa opil pod obraz boží a potom sa dva dni túlal. Bál sa ísť domov, nevedel by, čo robiť. Nevedel, ako sa postarať o dieťa. Chcel dokončiť školu, ale vedel, že teraz bude musieť zarábať.
Hneval sa. Hneval sa na Alenu, že umrela. Hneval sa na Evu, že Alena umrela kvôli nej. Keď sa na tretí deň konečne vrátil, mama ani svokra mu nepovedali nič, len mu dali do rúk dieťa. Eva v perinke plakala. Pozeral na ňu akoby čakal, že mu práve ona dá odpoveď. Potom jej mimovoľne pohladkal drobnú rúčku a ona mu silou bábätka zovrela prst. Už ho nepustila. Po chvíli prestala plakať a zaspala. Niekedy v tých momentoch pocítil niečo, o čom by dnes povedal, že to bola láska. Na druhý pohľad.
Všetci mu pomáhali ako vedeli. Cez víkendy sa striedali svokra s mamou, cez týždeň, kým ju mohol dať do jaslí, pomáhala mu najviac Božka. Našla mu pani, ktorá sa o malú starala, kým on bol v práci. Po práci mu pomáhala starať sa o dieťa, prebaľovať, kúpať, učila ho starať sa o domácnosť, variť. Hovorila mu, nech si niekoho nájde, nejakú ženu, možno aj takú s dieťaťom, ale on nechcel. Známosti mal, to áno. Ale nikdy ich nevodil domov. Bál sa, že by to mohlo narušiť beztak krehký vzťah s Evou.
Hovorí sa, že nemilované deti sú poslušnejšie. Myslia si, že si lásku zaslúžia, ak budú dobré. Eva bola až príliš vzorné dieťa. Niekto by si mohol myslieť, že si snáď pamätala tie 2 dni, kedy mama umrela a otec utiekol a strach, že znova odíde, ostal v nej. Ktovie. Bola dobrá žiačka a keď na ňu prišla puberta, bola už na gympli. Prešla ju len s miernym vzdorom a občasným papuľovaním. Načas sa do seba uzavrela. Kým ostatní rebelovali, flákali sa po vonku, ona sa radšej zahrabala v knihách a snívala si v nich vlastný svet. Kamarátila sa najviac s Reném. Keď mal pätnásť, nič nenaznačovalo, že raz z neho bude vyhlásený sukničkár. Bol to taký zavalitý chalan s neupravenými strapatými vlasmi, s pleťou viac uhrovitou než hladkou a úsmev mu "zdobil" strojček. Keďže nebol veľmi dobrý žiak a navyše bol príšerne lenivý, väčšinu domácich úloh odpísal od Evy. Boli stále spolu až si niektorí mysleli, že sú aj niečo viac. A dodnes, keď ich niekto spolu vidí, si to o nich myslí.
Potom išli na výšku. Eva na žurnalistiku a René "električkovú" ekonomickú. Mnohé veci ostali rovnaké, ale niečo sa predsa len zmenilo. Cez prázdniny po prvom ročníku sa do ich domu prisťahoval Igor. Mal zjavne zazobaných rodičov, ktorí mu kúpili byt. To si mysleli. Potom sa raz vymkol a René mu pomohol rozobrať zámok. Zavolal ho na pivo, a tak sa dozvedeli, že síce jeho otec bol aj bohatý aj vplyvný, ale tento byt bol jeho mamy a tá ho už dávno prepísala naňho. Keďže v poslednej dobe s otcom nevychádzali, rozhodol sa odsťahovať sa. Mama bola v ústave, ale nechcel povedať prečo. Eva sa zaľúbila na prvý pohľad. Igor v podstate tiež. Netrvalo dlho a už spolu randili. Ťahali to spolu celú výšku. René niekedy chodieval s nimi - prichádzal sám, ale zriedkakedy aj sám odchádzal. Už nevyzeral zavalito a neupravene. Využíval vzhľad a dar reči, aby ľahko získaval srdcia dievčat a žien. Jeho vzťahy, ak sa to tak dá nazvať, boli rýchle, plytké a pre druhú stranu zväčša boľavé. Nikto im nemohol dať viac, ako im René vedel sľúbiť.
Eva po škole dostala ponuku robiť sprievodkyňu na poznávačkách v Škótsku a prijala ju. Igor zase slúžil veľa nočných, a tak jedného dňa zistili, že si obaja žijú svoje paralelné životy, ale už nemajú veľa spoločného. Rozišli sa po piatich rokoch takmer idylického vzťahu.
Ani nie rok a pol potom sa Eva zoznámila so sympatickým policajtom Petrom. Nebola to vášnivá láska. On ju zbožňoval a jej to robilo dobre. Zakrátko sa k nemu presťahovala. Bola to jednoducho pohoda. Až kým nezobral miesto na vyšetrovačke. Náhle odchody, neskoré príchody, častokrát nevedela kde je, kedy príde, či sa mu niečo nestalo. Nenávidela ten čas, kedy sa oňho musela báť. Vtedy zvykla zaskočiť za otcom domov. A občas sa pri tom stretla aj s Igorom. Už nerobieval nočné. Špecializoval sa na plastickú chirurgiu, a tak bol z obliga. Neskôr už chodila rovno k nemu. Netrvalo dlho a zistili, že stará láska nehrdzavie. Takmer pol roka s tým bojovali. Skúsili sa nestretávať, ale nešlo to. Nakoniec Petrovi povedala, že ho opúšťa kvôli jeho práci a v podstate to aj bola pravda. Sčasti. Keď sa rozplakal, cítila sa vinná. Chvíľu sa potom radšej ešte s Igorom spolu neukazovali. Keď sa nakoniec jedného dňa všetci traja stretli, zdalo sa, že to Peter vzal v pohode. Potom už malo nasledovať len ‘žili šťastne až kým nepomreli‘, ale osud mal s nimi zjavne iné plány. Prvé znamenie mala byť tá nehoda.
XXX
Keď Peter ukončil hovor, ostal zarazene sedieť. Vedel, že to musí urobiť, ale akoby čakal na zázrak, ktorý to mohol zmeniť.
Ako prišla na toho tretieho človeka pri nehode? Nebol tam nikto, od koho sa to mohla dozvedieť. Igor bol našrot, Marta mŕtva a Barón bol v bezvedomí. A nebyť toho šibnutého novinára, čo mal napichnutú policajnú vysielačku, nebola by sa mihla ani tá jediná správa v internetových novinách. Aj keď ju nechali stiahnuť hneď, ako na to prišli, už tam vtedy nejakú chvíľu bola a pár ľudí si ju stihlo prečítať. Musela ju asi čítať aj ona. Ale prečo do toho rýpe po viac ako roku? Povedal si, že to vyrieši neskôr.
Nadýchol sa a vytočil číslo, ktoré dúfal, že nebude musieť nikdy použiť. V slúchadle počul vyzváňací tón. Keby tak nikto nezdvihol, pomyslel si. Už-už chcel ten hovor zrušiť, keď sa na druhej strane ozval známy hlas:
„Počúvam", povedal.
„Dobrý deň. Prepáčte, že ruším. Možno máme problém", oznámil Peter ospravedlňujúcim tónom.
„Možno? To čo má znamenať?", ozvalo sa mierne podráždene.
„A-hm. Práve sa jedna osoba informovala o našom prípade", vysypal zo seba. Chvíľu zaváhal, no nakoniec z neho vypadlo: „Chcela vedieť, kto bola tretia osoba. Pri tej nehode".
Nasledovalo ticho. Zdalo sa byť nekonečné.
„Odkiaľ o tom vie? Tvrdili ste, že ste zmietli všetky stopy. O čo jej ide?", podráždenosť v hlase sa stupňovala.
„Neviem. Snažil som sa ju presvedčiť, že tam nikto tretí nebol. Mimochodom, ona nevie, že som pri tom prípade bol. Bol by som rád, keby to tak ostalo", vysvetľoval.
„Vaše súkromné pohnútky ma nezaujímajú. Čo s tým hodláte robiť?", opýtal sa hlas v telefóne veľmi dôrazne.
„Stretnem sa s ňou a zistím, čo je vo veci. Potom sa ozvem. Určite bude na to nejaké vysvetlenie".
„Máte 24 hodín. Vybavte to. Inak to vezmem do vlastných rúk. Nikto nesmie ten prípad ohroziť."
„Rozumiem. Jasné. Ozvem sa čo najskôr. Dovid...", nestihol dopovedať a podľa ticha v telefóne usúdil, že osoba na druhej strane linky tam už nie je. Nevadí. Získal čas a to je dôležité. Strčil telefón do nohavíc, obliekol bundu, zobral kľúče od auta a vyšiel z domu. Eve klamal. Dnes mal dovolenku, ale to predsa nemusela vedieť. Musí ju na tú kávu zavolať hneď a zistiť o čo jej ide. Poznal, aká je tvrdohlavá, keď si niečo zaumieni. Ak by do toho začala vŕtať aj na iných miestach, mohlo by sa to zle skončiť.
Ako kráčal po ulici, vybral z náprsného vrecka telefón a rýchlo naťukal správu: „podme na tu kavu hned - pozyvam. Peter" a odoslal ju Eve.
XXX
Igor nakoniec odlietal sám. Eva sa dohodla v práci, že zoberie ešte posledné dva zájazdy, lebo za ňu nevedeli tak rýchlo zohnať náhradu. Uljana nebola nadšená, pretože jej už na tento týždeň dohodla interview v Moskovskom spektátore, ale nedalo sa nič robiť. Dúfal, že jej to miesto ešte podržia. Veď 2 týždne nie sú tak veľa. I keď, záleží na uhle pohľadu. Bol rád, že súhlasila so sťahovaním do Ruska. Vedel, že to pre ňu je ťažšie rozhodovanie, ale nemal silu byť ohľaduplný. Chcel ju tam mať a bol rozhodnutý urobiť pre to čokoľvek. Ich vzťah bol chorý. Aj jeho vinou. Ak by ona ostala v Bratislave, nedalo by sa s tým nič robiť. Rusko by mohol byť nový začiatok. Buď ich vzťah spasia, alebo ho nadobro pochovajú.
Keď sa lietadlo odlepilo od zeme, Igor zavrel oči a snažil sa zaspať. Nedarilo sa mu. Myšlienky sa mu zbesilo preháňali hlavou, akoby sa snažili nájsť si miesto, kde by sa uložili. Nechápal, ako sa môže toľko zásadných udalostí nahustiť do bezmála dvoch týždňov. Boh vraj naloží človeku na plecia len toľko, koľko sám unesie. V tej chvíli však o tom Igor silno pochyboval. Najprv Uljana s ponukou aká sa neodmieta, vzápätí Interpol a ich žiadosť, ktorú chcel odmietnuť, ale nedali mu na výber a nakoniec pôvod fotky v Brezinovej peňaženke.
V odletovej hale si uvedomil ešte jeden nepríjemný fakt, ktorý mu v behu udalostí posledných týždňov unikal. Vyše roka nedržal skalpel v ruke. Teda držal, ale neoperoval. Zmocnila sa ho silná nervozita pri predstave, že by mohol zlyhať a nadobro prísť o možnosť robiť medicínu. Dúfal, že tam majú nejaký adaptačný proces, veď tam sú aj iní „nešťastníci" ako on. Došľaka! Prečo sa na to neopýtal Uljany už skôr?
Zo zamyslenia ho na chvíľu vytrhol hlas kapitána, ktorý im z amplióna oznámil, že už sú dosť vysoko, aby si odopli bezpečnostné pásy a tešili sa na podávané občerstvenie.
Keď dojedol, v myšlienkach sa ponoril do najčerstvejšieho nákladu, ktorý mu zamestnával myseľ. V hlave si prehrával ten deň, keď bol v penzióne poslednýkrát.
Brezina sa vrátil asi po pätnástich minútach. Keď sa objavil vo dverách, uvidel Igora. Opieral sa o stenu s jeho dokladmi a otvorenou peňaženkou v ruke.
„Čo si to dovoľuješ! Ako sa opovažuješ hrabať sa mi vo veciach?! Daj to sem", vyrútil sa naňho a vytrhol mu peňaženku z ruky. Až keď ju držal v rukách, všimol si v Igorovej ruke fotku. Zmeravel.
Igor sa ho potichu opýtal: „Odkiaľ máš tú fotku?"
„Do toho ťa nič nie je. Vráť mi ju".
„Že ma do toho nič nie je? To si robíš zo mňa srandu? Vysvetli mi to!", reagoval netrpezlivo.
„Ja ti nemusím nič vysvetľovať. Odíď. Už tu aj tak nemáš čo robiť", trval Brezina na svojom.
„Nepohnem sa odtiaľto, kým mi nepovieš, čo robí tá fotka v tvojej peňaženke. A ešte stále som zamestnanec, môžem tu byť". Povedal tentokrát už dosť nervózne.
„Ako chceš. Ostaň tu. Ja odchádzam". Brezina sa otočil a chcel vyjsť z dverí. To už ale Igor nevydržal a fistulou naňho zjačal:
„Zostaň tu a odpovedz, prečo doriti máš v peňaženke fotku mojej matky?" Pery mal od zúrivosti zovreté, oči hrozivo vytreštené a ruky v päsť. Stačilo málo a udrel by ho.
„Načo to chceš vedieť? Tebe to nepomôže a jej to pamäť už aj tak nevráti!", odvrkol mu šéf.
„Ako .. čo .. odkiaľ?", Igor ostal ochromený, neschopný reči. Toto nie. To je už naňho priveľa. Tento človek, ktorého v podstate ľutuje, a len z vďačnosti ním nepohŕda, pozná jeho matku. Podľa fotky ju pozná veľmi dlho. A vie aj o jej chorobe. Tie jej oči. Každú noc ich vidí v sne. Sníva sa mu stále dokola. Ako ide v hroznej tme autom, nedajú sa mu rozsvietiť svetlá, nefungujú brzdy. Rúti sa dole kopcom a v momente, keď auto vyletí z cesty a strmhlav padá dole, objaví sa pod ním svetlo. Keď sa priblíži, vidí tvár svojej matky. Usmieva sa a on sa zrúti aj s tým autom do jej očí. Vtedy sa vždy strhne a zobudí sa úplne spotený.
„Kto si Filip? Kto dočerta si? A prosím ťa neklam", opýtal sa Igor takmer pokorne.
Brezina zamkol dvere, pomaly prešiel k baru, vybral dva poháre, nalial do nich whisky a kývol na Igora.
„Poď sem, napi sa. Budeš to potrebovať". Vyzval ho a pritom si už po stýkrát v duchu vynadal, že tú fotku nedal preč. Igor by bol dávno doma, a on by si mohol odfajknúť sľub, ktorý dal jeho mame. Sľúbil jej, že mu pomôže.
„Vieš, že nepijem", ohradil sa urazene Igor.
„Ako chceš" povedal, a pomaly začal rozpletať príbeh, ktorý sa Igor nemal nikdy dozvedieť.
