OKO ZA OKO ZUB ZA ZUB

svietilo zlovestne na mobile. Nehovorím, že som sa zľakla, skôr som zostala zaskočená, na takéto niečo som zvyknutá nebola. Chvíľu som len hlúpo hľadela na veľké písmená, ich význam mi unikal, nevedela som či ide o nepodarený žart, alebo o omyl, ale v každom prípade mi to nepripadalo vtipné.

AN EYE FOR AN EYE, A TOOTH FOR A TOOTH

Ani neviem prečo mi napadol anglický preklad, asi profesionálna deformácia. Sedela som na kraji postele s prekríženými nohami, a so stupňujúcim sa zlým pocitom som stále čumela na telefón. Čosi mi nedovolilo odtrhnúť zrak od nečakanej správy. Prebralo ma až zabúchanie na dvere.

„Áno?" povedala som.

„Prepáčte, ale chcela by som už vyraziť...“

Vo dverách stála študentka Zuzana zvláštne sa na mňa pozerala.

„Stalo sa niečo?“

„Stalo? Nie, malo sa niečo? Prečo?" tárala som nezmysly.

„Ste veľmi bledá."

„To je v poriadku," ubezpečovala som ju. „Čo ste to vraveli?" bola som mimo obrazu.

„Chcela by som už ísť von, vraveli ste, že mi pripravíte mapku."

„Jasné, tu ju mám" vytiahla som mapu z vaku a podala ju dievčine. „Prepáčte, mala som slabú chvíľku."

„To poznám, ďakujem." Zobrala papier, zvrtla sa a zmizla.

„Dávajte si..." pozor, chcela som povedať, ale už nebolo komu. Znova som otvorila správu, a pozrela sa na číslo odosielateľa.

Mala som pocit, že som ho už niekde videla.
Trhlo mnou, keď sa mi mobil rozdrnčal v ruke. Zvonenie ma vrátilo späť do reality. René. Chvalabohu.

„No čo je? Kde si?"

„Veď už idem," zatiahla som.

Konečne som urobila to, po čo som prišla. Obliekla som si béžový sveter, vzala vak a vyšla z izby. Zamkla som, kľúče som nechala na pulte na recepcii. René ma už čakal dole. V kapsáčoch khaki farby a čiernom pulóvri vyzeral dobre, nakoniec on vyzeral dobre vo všetkom. Ani som sa nedivila, že na neho baby tak letia. Mal v sebe niečo Joey Tribianovské. Možno keby s Igorom neboli kamaráti, ktovie?

„René, nestrieľaš si zo mňa, že nie?"

„Teraz? Nie." povedal a uškrnul sa.

„Neposielal si mi esemsku, však?" Pozrela som sa mu skúmavo priamo do očí.

„Myslíš, že nemám kde vyhadzovať prachy? Bola aspoň úchylná?"

„Ako sa to vezme. Oko za oko, zub za zub."

„Keby bola odo mňa, bola by o iných orgánoch."

„To mi je jasné."

„Naozaj som to nebol ja," povedal. „Možno to bol omyl."

„Možno."

Kráčali sme smerom k mikrobusu, kde na nás už čakala skupinka turistov. Vonku fúkal studený vietor, a vyzeralo, že čochvíľa začne pršať. Všetci nasadli dnu a môj typický sprievodcovský kolotoč sa začal. X krát som prešla túto trasu, a x krát ukazovala na zaujímavé kultúrne pamiatky. Síce ma moja práca bavila, ale už to nebolo to pravé orechové. Nebola som už taká nadšená a zanietená ako pred piatimi rokmi, keď som v cestovke začínala. Možno keby sa naše trasy menili, naučila by som sa nejaký ďalší jazyk, a robili by sme zájazdy do iných krajín, znova by ma to chytilo. Možno áno, možno nie. Možno som sa po tej nehode zmenila aj ja. Niekedy som uvažovala o tom, že zmením prácu, ale nevedela som si celkom dobre predstaviť, čo by to malo byť. Mohla som stavať na mojej angličtine, ale nechcela som byť zahrabaná za stolom niekde v kancelárii, sedieť celý deň za počítačom, písať maily, telefonovať a vysvetľovať prečo je niečo takto, a kedy bude dodané toto. A potom, videla som aké ťažké bolo zohnať prácu, keď si ju hľadal Igor. Celé dni sedel pri internete a surfoval po stránkach profesie, personálnych agentúrach, úradoch práce. Plastiku robiť nemohol, a v inom nemal prax ani skúsenosti. Mal jednu ponuku, od kamaráta, robiť obchodného reprezentanta. Ale na to sa necítil. Igor by nedokázal predať niečo, čomu sám neveril. Na to bol príliš čestný. A tak len hľadal, volal, posielal životopisy. Občas ho zavolali na pohovor.

„Ovládate tento program?" Pýtali sa niektorí.

„Máte vodičský preukaz?" Chceli vedieť inde.

„Prečo ste odišli z predchádzajúceho miesta?"

„Zabil som človeka a potom ma vyhodili!!!" Chcelo sa mu vtedy zakričať.

„Som vinný a viem to, ale preboha dajte mi robotu, lebo sa z toho doma zbláznim!" Nikdy to nepovedal, ani mne nie. Ale vedela som, že to tak cíti. Na to som ho poznala až príliš dobre.

On si vlastne tú prácu ani nenašiel. Ona si našla jeho. Raz, keď sa znechutený vrátil z ďalšieho pohovoru, vyberal zo schránky poštu a na zem mu vypadol malý leták, preložený na polovicu.

Penzión prijme recepčného. Podmienky: komunikatívnosť, anglický jazyk.

Okrem toho tam stálo už iba telefónne číslo. Igor nemal čo stratiť. Zatelefonoval tam, zavolali ho na pohovor a po dvoch dňoch mu oznámili, že ak má záujem, od pondelka môže začať. Prišlo to naozaj v pravú chvíľu. Inak by sa doma nervovo zrútil, a ja som pri ňom od toho tiež nemala ďaleko. Pár veci sa potom zlepšilo. Igor už nemal toľko času sedieť doma so zatiahnutými závesmi, a ticho sa v tme trápiť. Rozmýšľať o tom, čo by bolo keby... Keby nebol v ten večer toľko pil, keby nebol šoféroval, keby tam nebolo to dievča... Nechcela som sa v tom vŕtať a pripomínať mu to, ale trápilo ma to. Možno keby sa z toho bola dostala, nenechala by som to tak. Videla som jej fotku v novinách.

Mladá žena zahynula pri nezmyselnej havárii.- Stálo v titulkoch. Bola pekná, dokonca veľmi. Volala sa Marta B., 27 rokov. Aj to tam bolo. Podozrievala som Igora, že s ňou niečo mal, ale nedala som to najavo. Vlastne som chcela na všetko zabudnúť. Keby so mnou spával, bolo by to pre mňa jednoduchšie. Takto som nevedela, či je to kvôli nej. Čo ak ju miloval? Možno s ňou mal pomer a mňa, kravu, ťahali obaja za nos. Možno je so mnou len preto, že sám by s tým nedokázal žiť. Ale keby aj, nebola som schopná to znova vyťahovať na svetlo, a nádejala som sa, že raz bude všetko fungovať tak ako predtým, vrátane sexu. To je jedno. Hlavne že, odkedy chodí do práce, nemá také depky. Dokonca sa vie niekedy aj zasmiať, čo bolo pred pár mesiacmi takmer nepredstaviteľné...

Nakoniec ani nepršalo, a všetci boli s dnešnou etapou nadmieru spokojní. Keď sme sa vrátili do hotela, ešte sme tam mali spať jednu noc, študentka už bola v jedálni a kývla na mňa.

„Tak čo? Ako sa vám páčilo mesto?" Spýtala som sa.

„Bolo to skvelé. História, aj súčasnosť. Dokonca som mala aj sprievodcu," mladá bola celá vytešená.

„Naozaj, a koho?" Bola som zvedavá.

„Hneď vám ho ukážem" povedala, hľadajúc fotku v mobile.

„Fešák!" ohodnotila som asi dvadsaťročného blonďáka v modrej mikine, usmiateho od ucha k uchu. "Miestny?"

„Nie, volá sa Honza a je z Brna. Študuje tu angličtinu."

„Dnes toho asi veľa nenaštudoval, však?"

„Čoby nie, bavili sme sa aj po anglicky. Niečo naučil on mňa, niečo ja jeho. Nakoniec prax v teréne môže byť lepšia ako teória v škole."

„Takže vám bude aj ľúto, že zajtra ideme ďalej." Skonštatovala som.

„Trochu, ale o dva týždne pôjde na nejaký čas domov, možno sa ozve."

Usmiala som sa.

„Ak z toho niečo má byť, určite sa stretnete.“

Len prikývla a ja som zamierila do svojej izby.

Potrebovala som ticho a teplú vodu.

Keď som vyšla zo sprchy, postavila som sa pred zarosené zrkadlo. Zotrela som ho osuškou, a pozrela na seba. Nebolo to až také zlé. Malinké vrásky pod očami, ktoré však skryjú šminky, a možno podľa niekoho trochu široké lícne kosti. Igor mi však tvrdil, že mi ohromne pasujú, a vždy mi ich vybozkával. Keby som zhodila dve-tri kilá, bola by som spokojnejšia, ale ani teraz to nebolo najhoršie. Obliekla som sa, a zrovna som sa chystala, že idem na večeru, keď mi zazvonil telefón. Igor.

„Kedy sa mi vrátiš?" opýtal sa sladko.

„Už čoskoro,“ usmiala som sa a podpichla ho, že musí byť zaneprázdnený, keď sa ráno neozval.

„Prepáč, nestíhal som. Mal som stretnutie."

„Dúfam, že nie so ženou."

„Bolo to pracovné."

„Niečo zaujímavé?" spýtala som sa zvedavo.

„Áno, vyzerá to dobre. Ale nechcem o tom hovoriť cez telefón." V jeho hlase som postrehla náznak nadšenia.

„Dobre, porozprávame sa, keď sa vrátim."

„Vráť sa skoro, ľúbim ťa."

„Igor?"

„Áno Evi?"

„Ale nič, to počká. Aj ja ťa ľúbim." Nechcela som mu kaziť deň. „Ahoj."

„Ahoj láska." Rozlúčil sa. Akonáhle som zložila, pípol mi mobil. Znovu obálka. Trochu sa mi stiahol žalúdok a neisto som správu prečítala. Znovu to isté číslo. Kde som ho už videla?

KAZDEMU CO MU PATRI

stálo tam teraz. Tak toto už asi nie je omyl, ale určite ani vtip. To číslo, to číslo... Mám na ne celkom dobrú pamäť. Viem špz-ky všetkých známych. Zrazu mi to došlo. Videla som ho na letáku, bolo to číslo na Igorovej ponuke práce.