Autor:

b.b.fisher

Obľúbená kniha:

Pan kaplan má třídu stále rád

Ešte chvíľu po tom, čo Eva vyšla zo sály uprostred filmu, ostal Peter sedieť a nechápavo pozerať na dve prázdne miesta. Má predsa letieť do Edinburghu, čo potvrdzoval aj kufor, ktorý so sebou ťahala. Chvíľu si myslel, že sa jej nechcelo doma čakať, a tak sa pred cestou rozhodla ísť si pozrieť nenáročný film. Potom ale to jej nezvyčajné správanie – inštinkt policajta sa v ňom ozval, keď sa zničohonič začala opatrne obzerať okolo seba. Tak, ako to robia ľudia, čo majú potrebu sa presvedčiť, či ich niekto nesleduje. Všetci si myslia, že sú nenápadní, a pritom je to tak očividné. Keby sa len videli!

Podozrenie sa začalo meniť na istotu, keď sa Eva zohla a šmátrala pod sedadlom. Chvíľu jej to trvalo a neustále sa pritom pozerala okolo seba. Hlavu k nej otočil len chlapec na susednom sedadle, a aj ten sa po chvíli vrátil späť k Harrymu a viac si ju nevšímal. Z búdky premietača mal Peter síce veľmi dobrý výhľad na celé kino, pod sedadlá však nedovidel ani náhodou. Mohol si len domýšľať. Nebyť toho včerajšieho Sergejovho pokusu o stretnutie, asi by tomu nevenoval pozornosť. Myslel by si, že len niečo hľadá v kabelke alebo v kufríku. Bol si však takmer istý, že ak jej Sergej niečo chcel, bude hľadať spôsob, ako sa s ňou spojiť.  No v kine zaručene nesedel, na to ho Peter poznal dosť dobre, určite by ho spoznal ho.

Nakoniec sa vystrela a niečo si vložila do kabelky. Netrvalo dlho a pobrala sa preč. Chvíľu po nej vyšiel aj Peter. Opatrne vykukol zo sály, keď nikoho nevidel, vyšiel až k pultom, ešte raz sa rozhliadol, ale nebola tam. Odchytil si znudene postávajúceho dedka zo strážnej služby. Policajný odznak urobil svoje – tak ako vyčaril prehnanú ochotu u ufrflanej uvádzačky, aby ho vpustila do vypredanej sály, tak postavil do pozoru aj tohto postaršieho pána, ktorý Petra pomaly došikoval až k dverám toaliet, za ktorými zmizla Eva. Musel ho zastaviť dôrazným gestom, Eva predsa nesmela tušiť, že ju Peter sleduje.

Strážnik to pochopil a so servilným prikyvovaním poklonkujúc odcúval späť na svoje stanovisko. Peter vytiahol vreckový počítač a spustil sledovací program. Chvíľu trvalo, kým sa spojenie podarilo, keď však na displeji uvidel blikajúci červený bod lokalitou zodpovedajúci nákupnému stredisku, vydýchol si. Nevie o tom. Tak ako asi netuší, prečo jej včera niekto na námestí ukradol kabelku, aby jej ju o pár minút vrátil. Ten malý fagan si svoje dve eurá fakt zaslúžil. Peter dozrel na to, aby z kabelky nič nezmizlo, práve naopak, niečo v nej pribudlo. Takto má istotu, nech už jeho „spoločník“ myslel pod vzatím vecí do svojich rúk čokoľvek, že bude vedieť, kde Eva práve je. Pre istotu. Pre každý prípad.

XXX

Sergej zabuchol dvere svojho moskovského bytu, skopol z nôh topánky, vyzliekol bundu a šiltovku, vošiel do obývačky a zviezol sa na sedačku zatiaľ čo naučeným pohybom odhodil kabelu do kúta. Štuplíky na jej spodku prudko dopadli na parkety a vylúdili zvuk, ktorý ním na moment trhol. Bol vyčerpaný a napätý. Netušil, či Eva do kina prišla, ani či si všimla správu v mobile a či našla balíček, ktorý jej tam nechal. Najradšej by si to bol osobne overil, ale musel sa vrátiť späť do Moskvy. Tak či tak Peter o jeho snahe stretnúť sa s ňou vedel, takže nebolo rozumné sa tam ukazovať. Beztak sa mu v poslednej dobe vôbec nedarilo. Cítil, že má rozuzlenie nitiek vedúcich k Barónovi a jeho spoločníkom na dosah, no uplynulé týždne boli plné smoly a neželaných zásahov prozreteľnosti, ktoré ho oberali o čas a odďaľovali ho od cieľa. Cestou v lietadle rozmýšľal, ako sa Peter dozvedel o ich stretnutí. Nikto nevedel, že sa chystá na Slovensko – prípad mu odobrali, z práce odišiel, tak to nemusel nikomu vešať na nos. Telefón zapínal len zriedka, takže by bola veľká náhoda, keby ho zameral GPSkom. Potom mu napadlo, že ho snáď sledoval už dlhšie, túto možnosť však vzápätí zavrhol. Ak by to tak bolo, bol by ho zastavil už v sanatóriu a nebol by čakal až kým sa s ňou takmer nestretol. Ak to teda nebola náhoda, o čom veľmi pochyboval, potom musel sledovať Evu. Aký mal na to dôvod? Eva bola predsa bezvýznamná figúrka. Muselo mu niečo uniknúť. Sakra! Len nech sa to už viac neskomplikuje.

Zatúžil po sprche, už sa aj postavil, že si to namieri do kúpeľne, no zháčil sa. Jeho alter egu by závan čistoty neprospel. Zamračil sa, predsa ale pokračoval v chôdzi pôvodným smerom. Rozsvietil svetlo nad zrkadlom, oprel sa rukami o umývadlo a skúmavo si prezeral svoju tvár. Hoci mu do šesťdesiatky ešte nejaký ten rôčik chýbal, dnes by mu určite hádali oveľa viac. Šedivé, strapaté,  neupravené vlasy a hustá nepestovaná brada dodávali jeho výzoru dojem vandráka. Najradšej by sa ostrihal tak ako vždy, pár týždňov to však ešte bude musieť takto vydržať, aby jeho prestrojenie bolo dôveryhodné.

Vytiahol teda zo skrine igelitové vrecko so starými šatami. Fakt, že práčku nevideli už niekoľko mesiacov a teraz pobudli zakonzervované igelitom, vypustil do vzduchu zápach potu a stuchliny. Sergej sa s odporom odvrátil, vrátil šaty späť do igelitky, zobral bundu, obul sa a vyšiel z bytu. Zamieril si to na hlavnú železničnú stanicu. Na toaletách sa prezlečie, voňavé oblečenie odloží v úložnej skrinke a vyrazí zas na chvíľu žiť svoj druhý život.

xxx

„Uhni, to je moje miesto!“, zreval mu do ucha chlap ako hora. Chcel sa s ním pustiť do hádky, ale neskutočný zápach, ktorý sa šíril snáď z každej nitky a bunky jeho tela, ho rýchlo presvedčil, aby si zbalil svoju deku a karimatku a našiel si iný flek.

„No veď len aby si sa nepototo“, zahundral Sergej a šuchtal sa aj so svojimi vecami o kus ďalej. Dnes bola dobrá noc. Nemrzlo a obloha vonku veštila pokojnú noc bez snehu.

„Hej, dávaj pozor“, ozvalo sa, keď zavadil o niečo nohou. Bol to Míša, jediný z tejto partie bezdomovcov, ktorý nechľastal ako dúha. Ležal na zemi zakrytý maskáčovou dekou, tak ho v tme nebolo vidieť.

„Prepáč, nevidel som ťa“, vravel Sergej a už si aj skladal svoje veci k nemu. Potešil sa. Míša tu nebýval stále. Občas odchádzal na celé týždne, ale nikto nevedel kam. Jedni vraveli, že má na severe nejakú frajerku, iní zase, že je to taká čudácka túlavá duša, ktorá nepostojí dlho na jednom mieste. Mal ho rád. Na rozdiel od ostatných až tak nesmrdel a dalo sa s ním o všeličom rozprávať, i keď bol už v pokročilom dôchodcovskom veku. Nesmeli ste sa ho ale spýtať na to, ako sa dostal na ulicu alebo na jeho rodinu ani kam odchádza. Vtedy vždy zmĺkol, zvážnel a bolo po rozhovore.

Keby nebolo jeho, asi by už toto svoje dobrodružné pátranie dávno zabalil. Ale ak by aj neprišiel na kĺb tomu, čo ho sem pôvodne priviedlo, tušil, že Míšov príbeh stál za to, aby sa o ňom dozvedel viac. Hoci pracoval pre Interpol, dušou bol stále novinár a hlad po zaujímavých príbehoch v ňom neutíchol ani po rokoch.

Ľahol si na karimatku, zakryl sa dekou a pozrel naňho. Dúfal, že sa mu bude chcieť rozprávať. Míša sa mu ale otočil chrbtom, čím mu jasne naznačil, že dnes večer nebude žiadna debata. Sergej si založil ruky pod hlavu a pozeral dohora. Rozmýšľal, čo asi teraz robí Uljana. Vždy, keď si na ňu spomenul, uhryzlo ho svedomie, že tak narýchlo zdupkal z jej života. Mal ju veľmi rád. Takmer sa pred ňou preriekol, keď jej povedal, že na niečo prišiel. Čo by asi spravila, keby jej povedal, že Medimir, ktorý tak uznávala, ukrýva v sebe niečo veľmi prehnité? Na koho ČIU stranu by sa pridala? Pomohla by mu získať dôkazy? Alebo by všetko vyzvonila Alexovi a pomohla im zahladiť stopy? Alebo ho umlčať? Alebo by žiadala jeho, aby urobil výnimku a nechal to tak, aby nepátral ďalej? Posledná možnosť nepripadala do úvahy. Aj v roli novinára bol známy ako neústupný, neúplatný a objektívny. Nemohol by sa pozrieť sám sebe do očí, keby hoc aj kvôli žene, ktorú mal rád, zradil svoje presvedčenie.

A taká bola aj Uljana. Verila, že Medimir bol stvorený, aby zachraňoval ľudí – nielen pacientov, ale aj vydedencov, ako bola ona. Bola medzi prvými, ktorých Alex oslovil. Pochádzala zo starej ruskej aristokratickej rodiny, kde sa nosila noblesa a pohŕdanie. Mala svojho šoféra, vychovávali ju pestúnky, ona však bola príliš bystrá na to, aby ju ustrážili. A bola aj veľmi prefíkaná, keď chcela niečo dosiahnuť. Takto z nej vyrástlo rozmaznané arogantné dievčisko, ktoré si myslelo, že jej svet leží pri nohách a zem sa točí tak, ako si ona zaželá. Bolo len otázkou času, kedy narazí. A tak sa aj stalo. Prišla osudná chyba, ktorá ju vyradila z hry o bezproblémový život a bezpečné uplatnenie v kruhoch svojich rodičov. Po skončení vysokej školy si prácu hľadala pol roka. Keby bola ostala na Slovensku, kde vyštudovala, tam by mala miesto isté. Rodina to vedela, a tak ju prinútila vrátiť sa, aby to nemala také ľahké. Takmer získala prácu v závode na výrobu liečiv, na poslednú chvíľu si to však, bez udania dôvodu, rozmysleli. A práve niekde v tomto období, keď už bola na dne a dosť zúfalá, ju oslovil Alex. Nebol síce z jej  „sorty“, ale vďaka svojmu povolaniu sa s ľuďmi jej podobnými často stretával. Bol riaditeľom Kliniky chirurgie a hľadal si asistentku. Bez zaváhania to miesto prijala. Okrem iného sa v tom čase starala aj o návštevy, teda aj novinárov, ktorí boli na kliniku zvedaví. Pri jednej takej návšteve sa zoznámili. Keď neskôr po páde režimu Alex založil súkromnú kliniku Medimir, bolo úplne prirodzené, že v nej miesto dostala aj Uljana.

Sergej si zhlboka povzdychol – snáď bude mať čoskoro príležitosť jej to vysvetliť. Teraz ale na to myslieť nebude. Otočil sa na druhý bok s tým, že už ide spať.

„Ďalší sa nevrátil“, ozvalo sa do ticha.

„Čo hovoríš?“, opýtal sa nechápavo cez plece. Nerozumel celkom dobre.

„Hovorím, že ďalší z našich sa nevrátil“, odpovedal Míša zdanlivo ľahostajne.

Sergej sa posadil tak rýchlo, až ho takmer seklo v krížoch.

„Čože? A kedy sa stalo?“, v jeho hlase bolo počuť napätie a rozrušenie.

„Zrazilo ho auto v tej novej nóbl štvrti. Boli tam aj policajti, ale nie kvôli nemu. Niekto tam podrezal nejakého mladého doktora vraj. Jeho tam videli motať sa okolo tesne predtým“, súkal zo seba pomaly Míša.

„A? Čo sa stalo potom?“, nedočkavo sa pýtal Sergej.

„Neviem, napitý bol vraj ako čík. Možno zaspal na ceste, možno ho zachytilo auto, ktovie. Šofér ušiel. A vieš – kto už len bude kvôli ožratému bezdomovcovi naháňať vinníka. Určite si vydýchli, že je o jedného príživníka menej“, s trpkosťou v hlase povedal Míša.

„A ako vieš, že sa nevrátil?“.

„Mám svoje zdroje. Odviezli ho do Moskovskej štátnej, ale tam už nie je. A medzi našich sa nevrátil. Viac neviem. Idem spať.“

„Dobrú noc“, povedal mu neprítomne Sergej a snažil sa nájsť súvislosť medzi týmto príbehom a príbehom, ktorý ho vlastne priviedol sem, ku kanálu pod mostom a ktorý mu nakoniec skomplikoval život, v ktorom zatiaľ viac strácal, ale veril, že pre dobrú vec:

V onen večer musel ísť na pohotovosť po tom, čo si pri volejbale poriadne vyvrtol členok. Podopieraný kamarátom Maximom, ešte v prepotenom tričku prišiel do čakárne, kde bolo pred ním aspoň 15 ľudí. Odfúkol, prevrátil očami a chcel sa otočiť a odísť. Ostrá bolesť v členku a Maxove dôrazné paže ho ale posadili na lavičku. Chvíľu sa rozprávali, občas pozorovali ostatných čakajúcich a tipovali, čím sa kto asi živí. Maxim stihol prečítať všetky nápisy na nástenkách, pozbieral všetky letáky na vitamíny, probiotiká, zázračné pastilky proti bolesti hrdla a iné pamflety, ktoré sa vás snažili presvedčiť, že ak si práve ten ich jediný správny produkt nekúpite, zaručene zgegnete, ak aj nezgegnete,  tak sa aj tak nevyliečite a ostanú vám hrôzostrašné trvalé následky. Boli asi šiesti v poradí, keď zaregistrovali rozhorčenú babičku, ktorá veľmi razantne kričala na pána na informáciách:

„Akoto, že ho neviete nájsť v tej mašine? Priviezli ho sem predsa pred týždňom. Hľadajte ešte raz“. Pán za okienkom jej niečo hovoril, ale cez sklo ho nemali ako počuť. Mohli si len domýšľať podľa reakcií dotyčnej dámy.

„A čo je vás do toho, kde ja som bola celý týždeň! Ja mu nie som žena. A Vám to ja na nos vešať nemusím!“, pokračovala rovnako rozhorčene. „Zavolajte mi sem nejakého doktora. Nemohol sa len tak stratiť.“

Po chvíľke, kedy jej pravdepodobne informátor čosi hovoril, dodala:

„Viem to od jeho kumpánov. Boli tam, keď poňho došla sanitka. Vraj sa spil, padol a udrel si hlavu. A toto je najbližšia nemocnica, kam inam by ho asi viezli?“

Sergej s Maxom sa na tom celkom zabávali. Dedko zjavne vytešený, že babka vytiahla päty z domu, zašiel za kamošmi na sto gramov vodky a trochu to prepískol. Pobavilo ich ako babka oduševnene za dedka bojovala.

„Kovaľov. Ivan Kovaľov“, počuli ju ešte povedať veľmi nahlas a pomaly.

Potom tam prišiel lekár, zobral babku bokom a čosi jej vysvetľoval. Babka krútila hlavou, hromžila paličkou, ale nakoniec to vyzeralo, že sa všetko vysvetlilo a pobrala sa von.

Potiaľto to bola len úsmevná príhoda, ktorú mohol Sergej rozprávať na večierkoch na pobavenie hostí. To sa ale zmenilo v momente, keď začul slová lekára vracajúceho sa od babky, ktoré povedal do telefónu:

„... musím ísť rýchlo do Medimiru ...“ ešte začul slovo ‘problém‘, ale viac už nezachytil, lebo chlapík rýchlo kráčal preč. Sergejovi sa rozbehli mozgové závity na plné obrátky. Čo také môže mať spoločné stratený opitý dedko so súkromnou klinikou plastickej chirurgie? Bolesť-nebolesť, vyskočil z lavičky a dal sa skákať na jednej nohe von z budovy. Otočil sa ešte na Maxa: „Sadni si na moje miesto, hneď som späť!“, a už ho nebolo. Max len nechápavo krútil hlavou, ale sadol si na Sergejove miesto, ako mu povedal.

Keď už bol pred budovou, zakričal na babku:

„Babi!“, bože, len nech nie je nahluchlá, hovoril si sám pre seba. Babka nič. „Babi Kovaľova“, skúsil. Fungovalo. Babka zastala, prudko sa otočila a zarazene pozerala smerom k človeku, ktorý na ňu zakričal. Stála tam bez pohnutia, kým Sergej ku nej doskákal.

„Ja nie som Kovaľova“, povedala stroho.

„Ja viem“, odpovedal Sergej. „Počul som vás na chodbe. Prepáčte, ale čo vám nakoniec povedal ten lekár?“, pýtal sa a v očiach mal takmer detskú nedočkavú zvedavosť.

„A vy ste kto, že sa tak pýtate, ha?“, nedala sa babka.

„Ach, prepáčte, som novinár. Sergej“, povedal podávajúc jej ruku.

„Nevyzeráte“.

„Viem. Ale ktorý iný blázon by s vyvrtnutým členkom skákal za vami na jednej nohe?“, skúsil na ňu trocha humoru. Minulo sa účinku.

„Vraj ho museli previezť do inej nemocnice, ak sa oňho týždeň nikto neprihlásil. Nevedel isto. Vypýtal si telefónne číslo, že mi zavolá, keď to zistí.“

„Zaujímavé. Dáte aj mne na seba telefón? Som zvedavý, ako to dopadne. Mohol by byť z toho článok“, hovoril, ale babka naňho pozerala stále rovnako nedôverčivo. “Mohli by ste si tak niečo zarobiť“. Babka trochu ožila.

„Nemám telefón“, povedala.

„Ale veď...“, nechápavo na ňu pozrel Sergej, „veď ste hovorili, že ste ho dali tomu lekárovi“.

„Nedala. Povedala som mu to, čo vám. A že sa za ním zastavím zajtra“.

„A kde, ako vás teda nájdem?“, neprestával sa diviť.

Babka sa otočila a ukázala prstom smerom k mostu: „Tam pri moste je taký pľac vedľa kanála. Tam ma nájdete ak budete chcieť“, dodala a bez rozlúčenia sa otočila a odkráčala.

Po čase za babkou zašiel. Dedko sa nevrátil ani sa nenašiel. A potom ho už nikto ani nehľadal.

XXX

Igora prebral vŕzgavý zvuk zatvárajúcich sa dverí. Izba bola zaliata svetlom z neónky, až musel privrieť oči, také ostré bolo to svetlo. Keď sa jeho zreničky po nekonečnom žmurkaní konečne prispôsobili jasu, konečne oči otvoril. Bolo mu na vracanie a chcelo sa mu veľmi čúrať. Skúsil sa posadiť, ostrá bolesť a hadičky ho však v momente zatlačili naspäť do vankúša.

Ostal bezmocne ležať. Myseľ mal ako v opare od utlmujúcich liekov, každý pokus o myšlienku ho bolel. Musí niekoho privolať. Prvé, čo mu napadlo, bolo zakričať na sestru. Z opuchnutého hrdla však nevyšiel ani hlások a aj keby, cez zavreté dvere by ho sotva niekto počul. Snažil sa nahmatať zvonček, no nevedel si spomenúť, kde je. Skúsil pootočiť hlavou, nešlo to. Tú mal zafixovanú tak, aby ňou pohnúť nemohol. Tak začal okolo seba šmátrať voľnou rukou, v ktorej nemal zapichnutú infúziu, pričom sa mu podarilo zhodiť na zem duritkový pohár, a podľa zvuku aj rozliať to, čo v ňom bolo. Nakoniec prstom o zvonček zavadil a s úľavou zazvonil.

Čas, kým sa konečne niekto objavil vo dverách, sa mu zdal ako večnosť. Napokon dnu vošla sestrička. Mohla mať tak 50 rokov, asi 100 kíl a určite nemala na tvári prívetivý výraz. Keď zbadala neporiadok na zemi,  niečo naňho po rusky kričala, ale on len bezradne pokrčením pliec dával najavo, že nerozumie, a rukou ukazoval smerom k prirodzeniu dúfajúc, že pochopí, čo potrebuje. Bez akéhokoľvek náznaku, či pochopila, odišla z izby. Takto bezmocne sa Igor už dávno necítil. Našťastie sa dvere o chvíľu rozleteli a korpulentná dáma vošla aj s bažantom a handrou v rukách. Dosť nešetrne ho Igorovi umiestnila tam, kde bolo treba a dala sa do upratovania podlahy a hoci to celé bolo preňho dosť ponižujúce, v tej chvíli mu  to bolo tak trochu jedno. Keď bol hotový, naznačil jej gestom, že by rád niečo napísal.

„Podoždite“, odpovedala a vyšla na chodbu. Asi o 10 minút vošla do miestnosti mladá lekárka. Prehovorila na Igora excelentnou angličtinou.

„Chceli ste so mnou hovoriť?“, opýtala sa s úsmevom.

Igor s námahou pokrútil hlavou, ukázal rukou na hrdlo a opäť naznačil, že potrebuje niečo na písanie.

„Ach, prepáčte“, ospravedlnila sa a vytiahla z náprsného vrecka pero. Na chvíľu sa zamyslela, potom vytiahla z druhého vrecka niečo, čo vyzeralo ako sada receptov a oboje mu podala.

Písal poležiačky, sťažka, opierajúc si papiere o pokrčené nohy: „Potrebujem zavolať manželke“.

„Och áno, vaša kolegyňa Uljana povedala, že sa o to postará. Je tu, mám ju zavolať?“, ukázala smerom k dverám.

Igor jemne kývol na znak súhlasu. Lekárka sa chcela rozlúčiť a odísť, ešte ju však zadržal. Naškrabal niečo na papier a podal jej ho. Keď dočítala, povedala mu:

„Neviem o tom, že by tu včera za vami niekto bol okrem vašej kolegyne. Môžem sa ešte opýtať zvyšného personálu, ale ak by sa bol niekto ohlásil, vedela by som o tom“, odpovedala a so želaním pekného dňa odišla.

Že tu nikto nebol? To nie je možné! Vie predsa, že tu niekto bol, pamätá si to. A čo Marta a Eva? Aj ony tam boli. Aj René. Alebo sa mu to celé len zdalo? Či nie? Vôbec si nebol istý. Hlava ho opäť rozbolela, tento raz s oveľa väčšou intenzitou. Nevedel sa sústrediť, zase ho napínalo na vracanie, mal pocit, že sa mu mozog vytlačí z hlavy von. Keď si bol už-už istý, že sa mu hlava rozletí na tisíc kúskov, bolesť odrazu úplne ustúpila, myseľ mu prežiarilo svetlo jasnejšie než to, ktoré bolo v izbe a on v tom svetle celkom zreteľne videl seba a Martu, ako sedia pri stole a rozprávajú sa. Ona má tvár trocha opuchnutú a cez nos má prelepený obväz. Vôbec sa na seba nepodobá, odviedol výbornú prácu. Tak to presne chcela. Prisadá si k nim starší pán, hovorí po anglicky so silným ruským prízvukom. Potom sa vezú v aute, je to Igorove auto, ale šoféruje ten pán. Potom skúša zabrzdiť, ale nejde to. A potom tma.

XXX

Keď Barón vyšiel von z budovy Moskovskej štátnej nemocnice, ovial ho studený nočný vzduch. Vraj je na oddelení rušno, tak sa radšej otočil a šiel preč, nech ho tam ani dnes nikto nevidí. Igor bol včera nejaký zmätený, to bolo asi narkózou alebo liekmi. Po hlase si ho Igor zjavne nepamätal, nadával mu, akoby za incident s bezdomovcom mohol on. A ktovie, či ho vôbec spozná. Prikrčil sa, prekrížil ruky na hrudi v typicky uzimenom geste a nakoniec si ešte zdvihol golier teplej bundy z jemnej usne podšitej hrejivou kožušinou a pridržal si ho pri krku. Keď prichádzal k autu, zachytil ňou zrkadlo. Niečo zlovestne zaprašťalo, zrkadlo to však nebolo. Zahrešil. A zahrešil by určite viac, keby vedel, koľko ho tá bunda stála. To našťastie netušil. Oblečenie mu kupovala taká mladá žaba, ona si hovorila stajlistka, ale pravdou bolo, že len rada utrácala veľa peňazí v drahých butikoch. Jemu sa  veci, čo mu vyberala, páčili a tak ju zamestnal. Vyfasovala kreditku a keď potreboval, stačilo jej zavolať.

Nastúpil do auta, pošúchal si ruky a pokynul šoférovi, že môže ísť. Keď sa auto pohlo, pozrel von oknom a pomyslel si, aké by bolo fajn mať niekoho, na koho je stopercentný spoľah. Ešte donedávna by sa do krvi bil za to, že Alex preňho takým človekom je. Poznali sa, bože koľko je to už, bezmála 35 aj viac rokov a hoci si stále vykali, mal dojem, že by z nich za iných okolností mohli byť aj priatelia. Mal rád aj jeho syna Alexa. Obaja boli príliš opatrní na to, aby si toho druhého pripustili úplne k telu, ale z ich správania bolo vždy cítiť rešpekt a akékoľvek dohody uzavreli, vždy sa splnili.

Alex bol oddaný medicíne a pre svoje ciele a ideály bol ochotný riskovať a zbúrať časť svojich morálnych zábran. Tak ako keď potreboval peniaze na založenie Medimiru a potom, keď ich musel začať splácať. To, čo boli Alexovi ochotné poskytnúť banky, by sotva stačilo na prenájom budovy, nákup vybavenia a možno zopár zamestnancov. Súkromným investorom sa bránil, pretože chceli rozhodovať o výskume, o umiestnení, o názve, skrátka o všetkom a to všetko v čase, keď mu peniaze ešte nedali. Tak to radšej odmietol, aby krátko na to prijal tučnú pomoc od Baróna, obávaného mafiána v Rusku. Vedel, že to nebude zadarmo, avšak v duchu hesla „účel svätí prostriedky“ to riskol. Azda keby bol býval menej naivný, došlo by mu, že pod službami namiesto úrokov nebude mať na mysli prednostné vybavenie svojich známych, ale že jeho predstava o splátkach bude, povedzme, menej humánna.

Jeho podozrenie, že Alex, teda Alex senior, mu niečo tají, pojal pred asi tak trinástimi-štrnástimi mesiacmi, keď naňho čakal v jeho kancelárii v Medimire. Čakanie si krátil otáčaním sa v kresle a študovaním názvov kníh v knižnici za jeho pracovným stolom. Po chvíli vpadol do miestnosti jeden z jeho ľudí, a netušiac, že v kresle sedí on, nie Alex, vysypal:

„Šéfko! Našiel som ju! Ale je úplne mešuge. Leží v nejakom ....“ Vetu už nedopovedal, lebo kompletne stuhol. Ten, kto vymyslel výraz „krvi by sa v ňom nedorezal“ musel zažiť presne takýto moment. Moment, kedy sa otočilo kreslo a v ňom namiesto Alexa sedel Barón.

„Áno? A koho si našiel?“, opýtal sa chlapíka s ironicky zdvihnutým kútikom pier a pozoroval ho cez prižmúrené oči.

Chlapík bol bledý, takmer ako lekársky plášť prevesený cez druhé kreslo. Na čele mu jedna po druhej začali vyskakovať kropaje potu a keď už nemali miesto, zliali sa do studených cícerkov, ktoré mu stekali po sluchách.

Barón zopakoval otázku a čakal.

„Ja... Pane...Videl som... Bol som... Dostal som tip a je to tak. Našiel som Ninu. Vašu Ninu, viete. Pamätáte? Kučkovú“, habkal a dúfal, že mu to Barón zožerie.

Ten ešte viac prižmúril oči, čelo mu preťala ďalšia vráska, ako zvraštil zamyslením čelo. Ticho sa dalo v miestnosti krájať. Isteže si pamätal na Ninu. Bola jeho najobľúbenejšou. Až tak, že prvý a posledný krát vo svojom živote nechcel sprzniť ich vzťah tým, že by z nej spravil svoju milenku. Mal ju rád a dobre sa cítil v jej spoločnosti. Nikto okrem nich dvoch o tom nevedel, a bol si istý, že dodnes ani nevie. No vzhľadom na fakt, že ju bez problémov ponúkal ako spoločníčku svojim najlepším obchodným partnerom, to celé bolo dosť bizarné a zvrátené.

Keď pred rokmi ušla, najprv ju v návale zúrivosti nechal hľadať a jeho urazené a ohrdnuté ego vyhlásilo štedrú odmenu tomu, kto mu ju privedie. Pár mesiacov na to ho s príchodom nových dievčat jeho hnev prešiel, a urobil druhú výnimku, odpustil jej. Zrušil odmenu a zrušil aj pátranie po nej. Tento jeho krok vyvolal údiv u všetkých, ktorí o tom vedeli. To veru nebolo Barónovým zvykom. Len on vedel, prečo sa pri nej nedržal svojej zásady. Inak bol v trestaní zradcov dôsledný a krutý. Neodpúšťal. Nikdy. Nedôvera bola jedným z dôvodov, prečo trval na tom, aby všetci „jeho“ ľudia bývali v jeho sídle. Mal rád veci pod kontrolou.

O to viac ho prekvapilo, že napriek všetkým opatreniam zdá sa, že predsa len niekto robil niečo poza jeho chrbát. A tiež sa zdá, že to robil veľmi dobre, keď sa o tom doteraz nedozvedel.

Vytiahol ešte z chlapíka ďalšie informácie o tom, že Alex Ninu neprestal hľadať celé tie roky, ako sa teraz volá, ako sa volá ústav, v ktorom leží a kto ju chodí navštevovať. Na prvý pohľad ho na zozname nikto zásadne neupútal - manžel Albert, syn Igor, jeho žena Eva, teta Božka a párkrát tam bola nejaká Marta. Raz tam bol údajne za ňou muž, ktorého meno nemali poznačené.

Keď mu chlapík prezradil všetko, čo zistil, poslal ho preč. Vlastne, na všetky otázky mu odpoveď nedal – to, prečo Alex tak vytrvalo chcel Ninu nájsť, mu nevedel povedať.

Na pár minút, pokým si premyslel plán, ako naloží s novými zisteniami, ostal sedieť v kresle. Potom zobral papier, ceruzku, naškrabal Alexovi odkaz, že sa za ním zastaví neskôr a odišiel.

Ešte v ten deň si nechal pripraviť svoje súkromné lietadlo. Posádke oznámil cieľ až po tom, čo nastúpili na palubu a zaviazal ich, aby o tom mlčali. Na Slovensku musel byť opatrný, bol na neho vydaný zatykač, ak by zistili, že tam je, nenechali by si ujsť príležitosť prísť ho zatknúť...

Bol by v spomienkach pokračoval aj ďalej, no prekvapila ho náhla prudká bolesť hlavy a tá zmazala akúkoľvek myšlienku, ktorou sa práve zaoberal. Zasyčal od bolesti a tvár sa mu skrivila v kŕči.

„Ste v poriadku, pane?“, opýtal sa ho šofér.

Čo je to za debilnú otázku, pomyslel si. „To bude dobré“ precedil cez zuby a čakal, kedy tá odporná bolesť pominie. Od tej nehody sa mu to občas stáva, hlavne keď je unavený alebo je v strese.

„Mám zastaviť?“

„Nie, netreba“, zavrčal stále podráždene.

Keď sa mu uľavilo, pohľad z okna mu ukázal, že sa blížia k jeho sídlu. Vyčerpaný bolesťou si pretrel unavené oči a želal si, aby sa dnes mohol vyhnúť stretnutiu s Alexom a jeho synom.

XXX

Kazeta!? Stále sediac oblečená na toalete, zvierala som ju sklamane v rukách, rozčarovaná z toho, že stále neviem odpoveď na svoju otázku.  Nahlas som si zanadávala na muža v zelenej šiltovke. Teda, bola som presvedčená, že to bol on, s kým som sa mala stretnúť na námestí a kto je za týmto tajomným spriahnutím. Pri spomienke na námestie som si podvedome pritisla kabelku. Striaslo ma pri pomyslení, čo by som teraz robila, keby som o ňu naozaj bola prišla a s ňou aj o doklady, mobil, peniaze, kľúče a ďalšie zdanlivo nepotrebné drobnosti. Nielen preto, že vo chvíli, keď mi ju tam niekto ukradol, som si v šoku nevedela spomenúť na žiadne telefónne číslo okrem Igorovho, ale aj preto, že každé ďalšie riešenie, ktoré mi napadlo, začínalo tým, že musím niekomu zavolať. Je hrozné, ako sme si zvykli byť závislí na tej malej škatuľke s tlačidlami. A to už vôbec nehovorím o tom, čo by stálo a trvalo vybaviť nové doklady a to najhoršie, že by som nestihla včas odletieť za svojimi turistami. Nech už to bol ktokoľvek, kto mi tú kabelku vrátil, našiel, čokoľvek, ušetril ma od veľkých problémov. Ale aj tak je zvláštne, že z nej nič nezmizlo. Stavila by som sa, že ten malý chalanisko, čo mi ju doniesol, ufúľaný, v teplákovej súprave určite aspoň o číslo väčšej než bol sám, musel zobrať aspoň nejaké peniaze. Ale nie. Možno mu dosť zaplatil ten „ujo!“, ako jej povedal, ktorý ho s nájdenou kabelkou poslal. Ktovie. To už sa nedozviem.

Panebože! Zvolala som asi nahlas. Tvár som si skryla do dlaní. Igor. Úplne som naňho zabudla. Chcela som mu večer zavolať, ale celá táto akcia ma tak rozhodila, až som na to zabudla. Pozrela som na hodinky, bolo čosi po jedenástej. To už je na telefonát neskoro, napíšem mu aspoň esemesku. Bože, cítila som sa hrozne. Zajtra si musíme bezpodmienečne zavolať a všetko mu poviem - aj o výhražných esemskách, aj to, že Brezina bol otec tej, ktorú zrazil a aj o mojom pátraní po záhadnej osobe pri jeho nehode. Určite sa rozčúli, že sa v tom vŕtam na vlastnú päsť a hlavne, že som mu o tom nič nepovedala. Verím, že to nakoniec pochopí, len to už pred ním nesmiem tajiť.

Jasne presvedčená o správnosti môjho plánu som začala vyťukávať esemesku na dobrú noc, keď moju snahu preťalo zvonenie prichádzajúceho hovoru. Neveriacky som pozerala, kto mi volá tak neskoro. Zobrazené číslo ma najprv zarazilo – bolo príliš dlhé a neznáme, ale vo svetle udalostí dnešného dňa ma už asi nemalo čo prekvapiť. Potom mi svitlo, že to isto volá Igor z Moskvy. Natešene som prijala hovor:

„Počúvam“, povedala som trochu líškavo.

„Dobrý večer Eva“, prehovorilo na mňa slúchadlo. „Pri aparáte Uljana, ospravedlňujem sa, že volám takto neskoro, ale je to súrne. Neruším vás?“

„Nie, nie. Hovorte.“ povedala som trochu rozladene.

„Viete, stala sa taká nepríjemnosť“, začala opatrne. „Igor, váš manžel, sa cestou domov z firemnej akcie stal obeťou prepadnutia“.

„Preboha. A čo je s ním? Je v poriadku?“, pýtala som sa zatiaľ netušiac, čo sa naozaj stalo.

„Nie celkom. Momentálne leží v štátnej nemocnici na JISke. Páchateľ ho poranil na krku, takže ho hneď operovali. Operácia dopadla dobre, po pár hodinách po nej už normálne komunikoval.“ Na chvíľu sa odmlčala. „Pred chvíľou sa však jeho stav náhle zhoršil a upadol do kómy“, tento raz už bez okolkov vyjavila celú pravdu.

„Čože?“, neverila som. „A .. čo teraz? Dostane sa z toho?“, pýtala som sa, ale vážnosť situácie mi ešte asi nedochádzala.

„Neviem vám povedať. Zachytila som len, že vyšetrenie ukázalo na subdurálny hematóm, viac ale neviem. Nie som lekárka. Bolo by dobré, keby ste pricestovali čo najskôr“, v Uljaninom hlase som pocítila naliehavú presvedčivosť.

„Skúsim si to zariadiť“, odpovedala som automaticky, ale reálne som si nevedela predstaviť, ako bude reagovať šéfka na správu, že nielenže nesedím v hoteli v Edinburghu, ale že na zájazd ani nedorazím a René bude musieť zvládnuť aj rolu sprievodcu. Len nech nezačne recitovať!, bolo jediné, čo ma trápilo pri tej predstave.

„Môžem vám priebežne volať, ako sa má Igor?“, poprosila som ešte, zatiaľ čo už moja šedá mozgová kôra kmitala a snažila sa nájsť spôsob, ako toto celé zvládnuť.

„Iste. Ak budem mať informácie“, odvetila nezúčastnene Uljana.

„Ďakujem. Dovidenia. A, ďakujem za zavolanie. Dám vedieť, kedy priletím“.

„Dobre. Majte sa“.

Zložila som a so zvesenou hlavou som ostala sedieť na záchodovej mise. Za iných okolností by to bolo možno aj komické. Bojovali vo mne pocit zodpovednosti za firmu, ktorá ma doposiaľ živila a istota, že moje miesto je teraz pri partnerovi. Veď čo keby ... nie, nie, tú myšlienku som si radšej ani nepripustila, no jej závan mi stačil vytlačiť slzy až na okraj kanálikov. Najprv si musíme veľa vecí konečne vyjasniť, až potom ... Zháčila som sa. Potom čo? Potom môže Igor umrieť? Nie, to nebolo to, čo mi prebehlo mysľou. Slová, ktoré mi prišli na um boli: až potom sa to môže skončiť.

Neviem, ako mi pri týchto myšlienkach skrsol ten nápad, ale prišlo mi to ako možné východisko. Zdvihla som zo zeme telefón - ani som si nevšimla, kedy mi z ruky vypadol - a našla v zozname meno, v ktorého pomoc som dúfala. Keď sa na druhej strane ozvalo: “Prosím“, spustila som na jeden dych:

„Dobrý večer Zuzka. Veľmi sa ospravedlňujem za taký neskorý telefonát. Tu je Eva Tarasovičová. Spomínate si? Stretli sme sa na zájazde v Škótsku. Chcela by som vás poprosiť o pomoc“.